Dievča odnikiaľ

1. Nový obyvateľ

                                        (Úvod)

Prvý prázdninový týždeň. A čo ja? Každý deň, dokola to isté. Občas rozmýšľam, aké by to bolo byť mojou kamoškou Natou. Už si ani nemáme čo písať. Teda ona áno, len je veľmi nemám čo.

Ak náhodou máme doma všetko tip-top, vždy sa nájdu nejaké práce, ktoré musíme so sestrou Xeňou splniť. Nie je deň, kedy by sme nemali čo robiť. Maminin priateľ je totižto dosť náročný. Navyše chce, aby sme sa presťahovali k nemu do vily, ale musíme mu dokázať, že si to zaslúžime. Mama je ním zaslepená. Nezazlievam jej to. Láska jej chýbala. Lásku, akú zažíva teraz, hľadala. My so sestrou sme jej ju poskytnúť nevedeli. Avšak my teraz nie sme zrovna v najkomfortnejšej zóne. Sestra to nevidí. Aj jej chýbal otec. Nie ten náš. Ten nestojí za nič. Mám na mysli pravého otca, aj keď neviem, či práve Boris jej ho vie nahradiť, no tvária sa tak. Všetci sa tvária, aká sme šťastná rodinka. Je mi z toho zle. Tak veľmi sa teším do školy. Na intrák a kamarátov. Sľúbili sme si, že sa budeme stretávať, no už teraz ma z domu nechcú pustiť na krok. Nemám pocit, že by som bola jedno z tých detí, ktoré na to rodičom dáva dôvod. Naozaj sa snažím byť vzorné dieťa, no stále to nestačí a mňa to už unavuje. Akoby toho nebolo dosť, dopočuli sme sa, že do mesta sa vrátil náš otec. Postrach rodiny. Keď som počula tie vety, žalúdok mi skrúcalo, ako už dávno nie. A zrejme to tak necítim jediná. Neozval sa, no mám pocit, že čoskoro o sebe dá vedieť aj sám. To by nebol on. Napokon, tieto prázdniny sa ešte môžu pekne otočiť. Len sa trochu obávam, akým smerom. Moje plány na prázdniny boli:

1) pribrať

2) stretnúť sa s kamarátkami

3) zarobiť si vlastné peniaze

4) dobrať si učivo (keďže na intráku akosi nebol čas na učenie)

S čím som už začala? S ničím. Výborne Saša, si hviezda!

Nie, takto to nemôže skončiť, je načase začať niečo so sebou robiť.

_________________________________________________________

_________________________________________________________

,,Saša, okamžite ťahaj z postele! Si normálna? Je jedenásť hodín!" Xénia na mňa vrieska z celého hrdla, ,,už sme dávno mali mať roztriedenú tú poštu, musíme to zaniesť Rudovi na úrad."

,,To si nemohla urobiť aj sama?" neodpustím si, aj keď viem, že čokoľvek hovoriť, je zbytočné. 

Za polhodinku to mám hotové a s ešte stále prázdnym bruchom kráčam na úrad. Neupravená, s copom zopnutým, ako prišlo, v starých  kraťasoch a rozťahanom tielku na doma. No a čo, nech sa svet pozerá, aj tak nikoho nezaujímam. Na úrade nedočkavo čakám v rade, a na moje prekvapenie v dosť dlhom rade. Toľko ľudí som naozaj nečakala, no zdupkať už nemôžem.  A tak si všetci prítomní môžu vypočuť, ako mi vyhráva v bruchu a kochať sa mojím zjavom. Konečne sa dostanem na rad, a môžem odovzdať kôpku zviazaných obálok. Aspoňže som to stihla. Dnes som to s tým spánkom naozaj trochu prešvihla.

Na lavičke pred úradom sedia moji bývalí spolužiaci so svojou partiou. V prvom momente som nadšená známymi tvárami, ktoré mám možnosť po prvom školskom roku na inej škole vidieť. No keď počujem to suché ,,ahoj" radšej sa poberám preč.

Zapnem teda iPod, hlasnejšie, ako by som vzhľadom na ochranu mojich uší mala. Mám takú náladu niekam ísť. Možno až niečo vyviesť. Minulé leto som mala podobný problém a vedela som, že škola a internát mi pomôžu vyriešiť ho.  Teda aspoň čiastočne. Že nesedím doma, som s ľudmi a stále je zábava. Pravidelné povinné výlety do nášho obľúbeného pubu. Či afterky po futbale bez ohľadu na konečný stav.  Vždy som však vedela, kedy dosť, a preto môžem prehlásiť, že mama sa nemusí báť pustiť ma niekam. 

Kvôli hudbe a bláznivo víriacim myšlienkam som si skoro ani nevšimla, že popri chodníku zastavilo auto. Nie, toto som naozaj nechcela vidieť. Na toto som sa potrebovala pripraviť. Ach Bože, moje vnútornosti to asi nezvládnu.