Dievča odnikiaľ

8. Hádka

Domov sme došli včas, no cesta už nebola taká príjemná, ako cesta tam. Keď ma mamina videla, poriadne sa rozzúrila. Nehovorila som ti, že nech si ma neželáš, ak sa ti niečo stane? 

,,Mami, ale mne sa nič nestalo," obraňujem sa. ,,Vidíš?" Točím sa okolo svojej osi.

,,No práve! Vidím. Ale ty si sa asi nevidela. Len sa choď pozrieť do zrkadla." Nemám viac síl, musím si proste pospať. Zobudím sa už len na hlasitú debatu Borisa s mamou. Teraz ale neviem, z čoho mi je horšie, či z  potencionálneho úpalu, alebo z Borisa.

,,Nemáš tie deti pod kontrolou. Myslím, že sa o mne v meste dosť hovorí, ale tie deti dobré meno spraviť proste nevedia. Ako sa máme reprezentovať, ako rodina? Veď sa pozri na ich správanie."

Fajn, stačí mi, toto nebudem počúvať.

__________

Milan Vrabec: Ahoj, dúfam že si v poriadku :)

Alexandra Čierna: ahoj, áno, Ďakujem :)

Milan Vrabec: tak to som rád ;) nech ti je čo najskôr fajn a môžeme niekam zájsť... Ak by si chcela teda :)

...Nie. Nemôžem odpísať...

Milan Vrabec: si tu? hneváš sa na mňa? 

Alexandra Čierna: nie nehnevám! nemám sa za čo :) .. a ďakujem, že si mi pomohol :)

Milan Vrabec: veľmi rád :*

__________

Toho smajlíka si si mohol odpustiť.

,,Saška?"

,,Áno, mami?"

,,Chcem sa s tebou porozprávať."

,,Tak hovor." Začínam byť nervózna. Ťahá sa to z nej ako z chlpatej deky.

,,Vieš, Boris navrhol, že by sme sa mohli začať sťahovať. A zhodli sme sa na tom, aby sme vám to nekomplikovali, že pôjdete na týždeň k jeho rodičom. Dúfam teda, že to stihneme skôr, ale..." ,,Mami počkaj. Ja k jeho rodičom nepôjdem. Zažila som ich raz a to mi stačí."

,,Alexandra neštvi ma už! Chceme ti stále len dobre a ty si stále opačná!"

,,Tak ja som opačná? Toto celé je opačné. A áno. Vy chcete, ale nezaujíma vás, čo chcem ja."

,,A čo chceš?!" Už je zle. Kričí a vidím, že sa jej zbiehajú slzy v očiach. Nechcem jej ubližovať, ale myslím, že sa snažím viac, ako dosť a už nevládzem.

,,Pokojný život. Normálnu rodinu!"

,,Toto nemyslíš vážne! Toto si maximálne prestrelila! Sťažuješ sa? Vieš, aké majú problémy iné rodiny? O tých tvojich by len snívali! Alkoholici, narkomani, psychopati, nezamestnaní, vdovy... Alebo si bola spokojnejšia, keď sme žili s otcom? Vieš čo? Z tohto mi vyplýva len jediné. Lepšie ti asi bude pri ňom!"

,,Asi hej!!!" A je to tu. Veta vyslovená v zlosti, ktorú ľutujem len čo ju vyslovím.

,,Skvelé! Takže konečne sme sa na niečom zhodli. Môžeš si baliť kufre!" mama ako posadnutá loví v skrini moje cestovky. Takto naštvanú som ju nevidela dávno.

,,Hádam to zvládneš aj sama!" Super. Vo dverách stojí Boris. Zazrie po mne, vezme mamu do náruče. ,,Vidíš? Toto je to, o čom ti stále hovorím."

Tak ale dosť. Teraz som znovu vybuchla ja, a hádžem si všetky veci do tašky.

,,Mám otcovi zavolať, alebo mi to vybavíš ty?"

,,Kľudne ti to vybavím. Aby si to tu náhodou nemusela trpieť!"

Fajn, takže toto musím trochu predýchať.

Tak ako mama vyletela z izby, tak aj naspäť vletela. O hodinu je tu. Aký obetavý. Takéhoto si ho hádam nepamätám. Isto si to užijete!

Odpočítavam minúty, chladne mi hlava, dookola si prehrávam našu hádku a mám väčší a väčší stres. Už som dvakrát zvracala. 

Otec dodržal, čo sľúbil. Auto stojí pred bránou a ak by som si to nevšimla, prišla mi to oznámiť aj mama. No nešla ma odprevadiť. Máš čo si chcela, Alexandra.

,,Ahoj."

,,Ahoj." Otec mi berie tašky, hádže do kufra a vyrážame.

,,Prečo si po mňa prišiel?"

,,Prečo ma o to mama žiadala?"

,,Trochu sme sa pohádali. Odpovieš mi?"

,,Lebo ma o to tvoja mama žiadala."

,,Odkedy plníš mamine želania? Máš vôbec na mňa čas? Peniaze? Mám kde bývať? Prečo si na to pristúpil?!

,,Si naštvatá, však? Toto si od matere nečakala. Pristúpil som, lebo sa mi zídeš. Nič nestíham. A hádam hladom neumrieš. Na rožky ešte naškrabem. Ale som v totálnych sračkách a ty by si mi mohla pomôcť."