Dievča odnikiaľ

7. Priehrada

Dnes som vstala o siedmej, pripravila som raňajky aj svojej milovanej sestre, ktorá do mňa odvtedy hučí, či môže ísť s  nami. Samozrejme, že nemôže. Hádžem do tašky posledné zgerby ako opaľovací krém a idem pred bráničku. Natka mi už volala.

,,Nastupovať milostivá, dúfam, že máš krém s dosť silným faktorom ochrany, nieže sa niečo stane tvojej citlivej pokožke!"

,,Neboj sa milostivá, zbalila som si ho hneď, ako som si spomenula na maminkine slová dávaj si pozor. Tebe sa smeje, keď si stále ako zo solárka!" Zahrala by som to na urazenú, ale dnešný pekný deň mi to nedovolí.

Milujem Lukášové repráky a teším sa, že cesta je dosť dlhá. Aj keď pre tento deň nebude dosť dlhá, aj keby mala 48 hodín.

,,Neznášam tieto tvoje kraviny!" Ledva prekrikuje hudbu Lukáš, no smeje sa, tak snáď nás tam bezpečne dovezie.

,,Aj ja ťa milujééém," piští Nata a to ma trochu znepokojuje, keď sa zamyslím nad Lukášom. Prečo mlčím ja blbá? Nechcem sa do toho starať, je to ich problém, ale ja by som to od Naty asi tiež chcela, keby som bola v jej situácii. 

Vedela som to. Dvojhodinová cesta je za nami, ani neviem ako. Pred nami sa rozprestiera nádherná priehrada, uprostred prírody, všade vôkol počuť radostný krik a ja sa neviem doďakovať za dnešný deň. 

,,No... A teraz mi povedzte, kde ich ideme hľadať?" obzerá sa Lukáš a zaostruje ako 100-ročný. 

,,Počkať. Kto? Koho máme hľadať?" Nechápavo sa pýtam a postavím sa do jeho výhľadu, aby som na seba upriamila pozornosť.

,,Tebe to Natálienka nepovedala?" zasmial sa a Nata sa pokúša napraviť svoju chybu:

,,Skoro všetkých z Miňovej a Milošovej chaty. Všetci sa zhodli na tom, že to dopadlo veľmi dobre, a že v takejto zostave by bolo ešte niečo zorganizovať," sladko sa na mňa usmieva. 

,,A to si mi prečo neráčila povedať skôr?"

,,A nie je to jedno? Nešli sme ťa odtadiaľ dostať, tak čo riešiš?"

,,To som tam ale nebola v plavkách! Natália!"

Dobre vie, že by som sa na ňu za takú vec nenahnevala, a tak sa schuti zasmejeme.

,,Neškriekajte prosím vás, idem niekomu zavolať. Potrebovali by sme navigáciu. Je tu ľudí ako v mravenisku."

Pri stánku s kukuricou zahliadnem Miloša a rozbehnem sa za ním.

,,Čáu, myslím, že vás hľadáme. Kde ste zašití?" prihováram sa asi až príliš kamarádsky, pretože po mne pozerá trochu zmätene.

,,Prepáč, ja som Alexandra. Z chaty."

,,Jasné, teba si pamätám. No sme kúsok odtiaľto. Kde máš Lukyho a Naty?"

Šťastná idem ukázať prstom na zvyšok našej trojčlennej posádky, ale nejako ich nevidím. Škúlim po ľuďoch presne, ako pred chvíľou Lukáš, ale nie a nie ich zbadať.