Dievča odnikiaľ

17. Prekvapenie & výlet do parku

Stojím vo dverách izby a nechápem. Detská postieľka, prebaľovací pult, polička s hračkami, vešiak s mini oblečením a ovečková tapeta.

„Naozaj krásna, hosťovská izba mami," pokúsim sa sama seba oklamať a nepripustiť si, na čo sa práve pozerám. Mama sa na mne iba zasmeje.

„Ach, nerob si žarty!"

Bože, ja si nerobím srandu. Povedz mi, že sú to iba žarty!

„Náš pôvodný plán bol ísť s Boriskovými rodičmi na dovolenku. Ale osud to zariadil takto. Ja na dovolenku nemôžem, som v rizikovom tehotenstve. Predsa, tridsaťosem rokov, to už nie je sranda. A tak ja a Boris ostaneme doma. Dve letenky sú voľné. Xenka, Alexka máte možnosť ísť na Maledivy! Takže toto je vlastne dvojité prekvapenie." 

S Xeňou si vymeníme pohľady. Som rada, že nie som jediná, ktorú to absolútne nepotešilo. Asi by sme mali skákať po strop, že budeme mať malé Borisča a môžeme ísť na dovolenku s párikom namyslených dôchodcov. Nie, ďakujem! 

S Boriskovými rodičmi? Naozaj milé, ako na nás myslia! Čo to má znamenať?! Akosi sa z toho stále neviem spamätať. Znie to divne, ale vek na dieťa mám skôr ja, než mama.  Mám mať súrodenca. Mama je tehotná. S Borisom. Doma bude bábätko. Snažím sa akokoľvek si to vysvetliť, no moja hlúpa hlava to nie a nie pochopiť.

A dovolenka? V žiadnom prípade. Nie som žiadne nevďačné decko, ale ísť s tými ľuďmi na dovolenku, to radšej pôjdem na zemiakovú brigádu.

„No čo je? Vy sa netešíte?"

„Ale áno, dovolenka znie super."

Ts. Xéniu potešilo aspoň niečo. Mame z nás zmrzol úsmev na tvári.

„No, dievčatá. Čakala som trošku inú reakciu."

Zavrela dvere na izbe a mne prebehli chrbtom zimomriavky. Ach mami. Ty si žiješ svoj život. A nás v ňom vôbec nepotrebuješ. 

„A akú? Zdá sa ti, že posledné dni si užívame, a jediné, čo nám chýbalo, je toto?" zahľadím sa jej do očí so slzami v tých mojich. Možno žiarlim. Možno mám pocit, že o mamu prichádzam. Ani sama neviem. No namiesto radosti v sebe cítim hnev. Hnev na Borisa a dokonca aj na mamu. Prečo som taká hnusná?

„No prepáč, ale myslela som, že ste konečne šťastné! Alebo ty si vo svojej izbe ešte ani nebola? Nevidíš, čo pre teba robíme? A nie si šťastná, že som konečne šťastná aj ja?"

Teraz sa už aj mamine oči lesknú. Tak veľmi som sa chcela tešiť z jej radosti, no nešlo to.  Xénia iba stojí, a bez náznaku akejkoľvek emócie sleduje výmenu našich názorov.

„Mami prečo do toho ťaháš nejakú blbú izbu s novými handrami? Ja by som bola spokojná aj v tej starej s mojimi starými. A kde vlastne sú?"

Konečne som sa odvážila opýtať na to. Už dlho ma to šteklilo na jazyku, ale...bála som sa. V skrini som nenašla ani jedny z mojich riflí, mikín, košieľ, teplákov, či starých botasiek.

„Takže tebe je to len nejaká blbá izba. Ach, ste tak nevďačné! Nevidíš, ako sa nám poslednú dobu zmenil život? A myslela som, že po návrate od otca si to budeš vážiť o to viac!" To teda vidím, ako sa zmenil.

„Mami, nechajme to tak, dobre?"

„Nie, nenecháme to tak," schmatne ma za ruku, keď sa otočím na odchod.

„Nechcem ťa zbytočne stresovať."

„Á, tak tebe na mne nebodaj záleží?"

„Mami o čom točíš?! Prečo by mi na tebe nezáležalo?! Si ako malé dieťa! Alebo je to tým tehotenstvom?" Na poslednom slovíčku sa s tónom v hlase naozaj vyhrám. Znie to, akoby som rozprávala o niečom naozaj nechutnom. Niečom, čo sa nemohlo rovnať jedlu školskej jedálne, takže to už je naozaj niečo hrozné.