Dievča odnikiaľ

5. Brloh

Po troche vzruchu sa týždeň znova vrátil do normálu. Celý týždeň sa nič nedialo. A preto sme sa s Naty rozhodli, že pôjdeme na kupko a tak je tu. Plán nám však narušil maminin telefonát, že o chvíľu je otec u nás. Čo teraz?! To myslí vážne?

,,Xénia? Vieš, čo nám urobila mamina? Dovolila, aby otec prišiel sem po nás!" rozčúlene vtrhnem do obývačky, kde sestra pozerá nejakých youtuberov.

,,Čože?! To hádam nie!  Mne sa tam nechce. Ja nikam nejdem, odkáž to oteckovi, stačilo mi minule. Fuj!"

,,Super, a myslíš si, že on to nechá len tak? Si nejaká drzá! Aspoň, keby to nehovorila mamina."

,,Už stojí pred bránou nejaké auto!" špehuje spoza záclonky Naty.

Vyjdem teda von, či sa nejako nedohodneme a Naty zostane stáť vo dverách. Otec už stojí pred bránkou. ,,No čo, kde ste? Už ste mali byť pripravené!"

,,Xeni ale nie je dobre," klamem, a rozmýšľam, či si to tá striga zaslúži.

,,A ja nemôžem, lebo mám návštevu," ukazujem na znepokojenú Natáliu.

,,Zober aj návštevu a poďte už, ponáhľam sa, v Brlohu ma čakajú," nervózne prestupuje a ja rozmýšľam, či ho chcem naštvať. Skúsim sa poslednýkrát spýtať, či musíme, no keď je to neúspešné, radšej počúvnem. 

,,Naty? Neprežila by si to chvíľku? Hádam nebudeme dlho."

Čo má robiť chúďa. Rýchlo jej bežím po trochu staršie kraťasy a nejaké tielko a už sa vezieme smer Brloh.

Keď sa dostávame na miesto cieľa, Naty nadšene skríkne: ,,Tu to poznám, tu sme boli!"

,,Fakt, kedy si tu bola?" Zdá sa mi to divné. Sem nechodí nikto, ako Naty.

,,Veď minulý týždeň a bola s..." ,,Ahááá. Spomínala si mi niečo!" Rýchlo ju preruším a už mi dochádza! Srdce mi bije ostošesť a ja sa modlím, aby to mojej blonďavej kamarátke doplo. Neisto na mňa pozerá, ale nehovorí nič.

,,To ste boli u Edrovcov?" pýta sa celkom zaujato otec.

,,Nie, u Marcina. Lukáš Marcin." Stále hovorí neisto, no ani ja neviem, čo povedať môže a čo nie. Neviem, či si má môj mozog spájať, to, čo si práve spájať začal.

,,No... tak. Aaron hovoril, že tam mali dáke pičky. Dúfam, že ty sa takto neflákaš, Alexandra!" Skadiaľ vie, o čom hovoríme? Nebol tam žiadny Aaron, a...

,,Nie, môžeš byť spokojný, nevytrčím nos z domu," hovorím trochu naštvane mysliac na domov.

,,Je to irónia, alebo vás mama drží nakrátko?"

,,Nie, nie je to irónia."

,,Hm..."

Parkujeme a keď Naty zbadá psa za bránou, nie je jej všetko jedno. 

,,Hádam len nepôjdeme popri  ňom," pýta sa a už má asi v gatiach.

,,Pozor, ten hryzie," vyškiera sa otec a vidím, ako sa v tom vyžíva.

Stále nažive sme úspešne za teritóriom psa. Naty sa iba s hrôzou obzerá okolo  seba. Nuž, je to celkom desivé, keď z porozbíjaných okien každej rozpadnutej budovy vidieť obrovské psie hlavy, všade dookola sa ozýva štekot, a nie je tu práve najväčší poriadok.

,,Si si istá, že dnes sa ešte dostavím domov?" šepce mi do ucha a ja ju uistím, že áno.

Ideme za otcom, do komory.  Naskytne sa nám pohľad na dosť mohutnú mužskú postavu. Neuniká mi, ako Natálke blikli očká. Otec ho osloví so slovami, že my sme dnes nová posila a predstavuje nás. Počkať, čo? O práci medzi zabijackymi psami sa nezmienil.