Začarovaná Zem

Vlkodlak

Alyssa, rady do života:
- Ak ti dakedy tí tupci povedia, aby si vyliezla na skalu, nelez.
Jednoducho ju obíď ako ostatní.
- Ak ťa Alex ponukne žuvačkami, nechytaj sa ich.
Skopu ťa.
- Ak ti niekto hodí do hlavy šišku, nezvaľuj to na Charlotte.

Áno...Není ani obed a už som si stihla vystaviť rady.
Hnevám sa! Tak sa na nich hnevám!
Už chápem, čo to znamená byť blondínou...

ΠΠΠ

„Ale Aly... Dokedy budeš taká?"
Spýtal sa ma Ryan, keď som sa s nimi už štyri hodiny odmietala baviť. Dneska sme prechádzali cez obrovský kaňón, ktorý hral duhovými farbami.
Popravde....chýbali mi tu stromy.
Tu dole nič nebolo.
Jediných, ktorých sme stretli boli trpaslíci s plnými vozmi drahokamov.
Takmer mi oči z jamôk vypadli.
Ale to bolo hodinu dozadu.
„Dokým sa nezačnete ku mne správať normálne."
„Dobre Aly...." Postavil sa mi do cesty a začal kráčať vzad.
„Sľubujem, že ti už nijako nezapriečim... Ok?"
Pochybovačne som naňho pozrela a zrýchlila krok. Automaticky ho musel zrýchliť aj on.
Ale Ryanko.... Všetci vieme čo sa skrýva pod tvojím sladkým úsmevom.
„Pozor kameň." Povedala som nezaujato.
„Myslíš že ti na to skoč...aaa!"
Ryan sa potkol o červenú skalu a zletel na zem.
„Mohol by si začať počúvať dievčatá." Naklonila som sa nad neho a predviedla úsmev á la Sladký Ryan.
Dotyčný vyskočil na nohy a začal ma opäť prenasledovať. Leo to vzdal pred polhodinou.
Will sa o to ani nepokúšal.
Je tak nečítateľnýyyyyyyyyy
„Dobre Ryan.... Ak ma však ešte raz nejako nachytáš, tak s tebou nadobro končím."
Povedala som smrteľne vážne. Ryan sa doširoka usmial.
„Nezradím ťa, Nuttie."
„Nuttie?" Pobavene som nadvihla obočie.
„Áno... Vždy, keď sa na trba pozriem, tak mi pripomenieš oriešky. Nepozeraj sa tak na mňa! Nemá to žiadný dvojzmysel! Ďalej mi pripomínaš Irish Cream... Ale myslím že Nuttie je lepšie." Zaškeril sa.
„Jednoznačne." Usmiala som sa.
„Oooo! Chlapi! Aly sa nám od srdca usmiala! Nemožné sa stalo možným!"
To je taký debil.
Krátko som sa zasmiala a preskočila polmetrovú puklinu.
„Čo?! Ja neverím!" Pridal sa k nám Leo.
„Ráno to vyzeralo s vami biedne chlapci..." Ozval sa Will, ktorý kráčal asi päť metrov pred nami.
„Ha ha ha... Mimochodom hnevala som sa aj na teba."
Dramaticky sa chytil za srdce, na čo sa všetci zachechtali.
Prebodla som ho vražedným pohľadom.
„William nenahnevaj nám ju zase." Zasmial sa Leo.
Strašne to vo mne kypelo. Akurát som mu chcela niečo odvrknuť, keď sa nám zrazu okolo nôh mihla jašterička.
S vreskotom som skočila za Lea, kedže bol najbližšie.
„Kľuud, Nuttie." Zasmial sa.
Už aj on?!
„Bola to len maličká...." Zrazu sa sekol a vystrašene pozeral za seba.
„Leo! Bežte!" skríkla Charlotte, ktorá už utekala.
„Čo sa deje?"
„To jedno, teraz hlavne bež." Strčil do mňa a ja som v momente začala upaľovať.
Nepočetnekrát som sa obzerala za seba. Nevidela som však nič, len Lea, vyťahovacieho pištoľ spoza opaska.
„Neobzeraj sa Hitlerka." Zakričal Will, ktorý pribehol ku mne. S vypuľenými očami som pozerala, ako môže niekto tak rýchlo striedať nohy.
Will je z našej skupinky asi najrýchlejší.
„Čo tam je?"
„Nič, čo by si chcela vidieť."
„To si ho tam nechal samého?"
Prudko som zastavila.
„Hitlerová! Čo robíš?!"
Päť metrov odomňa zastal Will.
„Idem pomôcť Leovi."
Odpovedala som mu odhodlane. Ani neviem, kde sa to vo mne vzalo.
„O Lea sa neboj. On to zvládne." Chytil ma za ruku a snažil sa ma ťahať za sebou.
Ignorovala som jeho hrejivý dotyk a vytrhla sa mu.
Nechápavo sa na mňa pozrel.
„Pôjdem aj bez teba." Zašepkala som a rozbehla sa naprieč smrti.
Veď si to predstavte... Obyčajná študentka, ktorej život bol úplne prosty sa rozbehne pomôcť jej kamarátovi v boji proti.... Ani nevie čomu...
Užasné!
„Alyssa! Stoj!" Will ma predbehol a vstúpil mi do cesty.
Narazila som doňho nosom. Nepríjemne ma zaštípal a do očí sa mi v momente natlačili slzy.
Využil moju nepozornosť a chytil ma za zápästia.
Snažila som sa mu vytrhnuť, mykala som sa, kopala, ale nič nezabralo.
Zo zadu sa zrazu ozval poriadný rev, ktorý ma takmer pripravil o sluch.
Podlomili sa mi kolená.
„Musíme sa schovať." Zabodol do mňa jeho zelené oči.
Neviem čo ma donútilo prikýnuť. Či strach v jeho očiach alebo ten hrozný zvuk.
„Dobre." Vydýchol si s jemným úsmevom, ako keby sa mu práve podarilo niečo nemožne.
Pche.
Podbehol so mnou ku malej pukline a obaja sme do nej vošli.
Až keď sa do nej vopchal Will som si všimla aká je úzka. Bola som na ňom úplne nalepená.
„Ehm..." Nervózne som sa usmiala.
Will pobavene nadvihol obočie.
Cítila som ako mi horia líca. Radšej som otočila hlavu ku pukline.
Vonku sa nič nehýbalo. Sem tam zafúkal vietor, ale inač bolo úplne ticho.
„Čo to bolo?" Zašepkala som a snažila sa nosom nedoknuť Willovej tváre.
„Neviem." Zasmial sa.
„William... Si hanbou...celý život ťa pripravovali na misiu a ty si si nevedel ani naštudovať, aké monštrá tu sú." Obvinila som ho. S úsmevom pokrčil plecami.
Will ma dneska super náladu.

„Čo....." Ani som nestihla dopovedať vetu. Will mi rukou prekryl ústa a ešte viac sa na mňa natlačil. Nervózne pozeral vonku.
Ignoruj tie jeho priteplené ruky!

Híi! Čo ak tam budem mať červený odtlačok?!

Zrazu mi niečo vbehlo do zorného poľa.
Bol to vlkodlak.
Mal mohutné telo, sem tam mu chýbala hnedá srsť.
Oči mal čierné a papuľu s ostrými zubami zakrvavenú.
V momente sa mi rozšírili zreničky.
Leo! Čo je s ním?!
Začala som plytšie dýchať.
Vlkodlak vetril vo vzduchu a trpezlivo nastražoval uši.
Zaňuchal a rozbehol sa preč.
Vydýchla som si a unavene položila čelo na Willovu hruď.
Čo sa vonku stalo?
Čija bola tá krv?
Kde utekol ten vlkodlak?
Cítila som, že to Willa zaskočilo, ale nakoniec ma pohladil po vlasoch. Absolutne nechápem ako to urobil v takom úzkom priestore.
„Poďme vonku." Zašepkala som, keď sme tam stáli až príliš dlho.
Will ma pustil a ja som sa prepchala do dúhového kaňonu.
Na tvári ma v momente pošteklili slnečné lúče. Ako som tak pozerala na modrú oblohu niečo ma napadlo.
„Will?"
„Áno?"
„Kebyže sme vyleteli do vesmíru, kde sa ocitneme? Myslíš, že uvidíme Zem alebo niečo iné?"
Otočila som sa ku nemu.
Na tvári sa mu postupne rozlial širokánsky úsmev.
„Hitlerová... Nič inteligentnejšie si nevymyslela?"
„Toto ma fakt zaujíma." Nahnevane som zvraštila obočie.
Veď koho by nie?
Čo ak by sme práve stáli na rúžovej planéte? Alebo Fialovej?
Možnože by sme spoznali nejaké hviezdy a dopravili sa domov. Alebo by sme uvideli Zem?
Mohli by sme vesmírnu loď nasmerovať na Britské ostrovy a ja by som sa konečne dostala domov...
„Tak na takúto otázku ti neviem dať odpoveď." Poznamenal a skontroloval si náboje v zásobníku.
„Poďme pohľadať ostatn....." Niečo ťažké ma zrazu zvalilo na zem a vyrazilo mi dych.
Stál nadomnou.
Ten vlkodlak.
Nemohla som sa nadýchnuť a príšerne ma bolela noha.
Bezmocne som hľadela do otvarajúcej sa tlamy.
Započula som výstrely.
Tri guľky.
Vlkodlak na mňa spadol a predomnou sa zrazu roztancovali hviezdičky.
Onedlho ho však dal Will zo mňa dole a ja som sa snažila lapiť dych.
Búchal ma po chrbte až sa mi to nakoniec podarilo.
„Ďakujem." Zašepkala som.
„Máš zač." Povedal so smiechom a ja som sa musela pousmiať.
Zdvihol ma na nohy. V lýtku mi v momente explodovala bolesť a ja som sa so zasyčaním prikrčila.
„Bolí ťa noha?"
Prikývla som.
Nestihla som nijako zareagovať. Will ma schmatol pod kolenami a ja som spadla do jeho náruče.
„Williaaám.... Ja to zvládnem aj sama. Som ťažká." Zaprotestovala som.
„Neboj sa... Už som ťa raz niesol."
Žmurkol.
Vystrašene som vyguľila očí.
Takže to bol vtedy on, keď som spadla.

Táakže záhada je vyriešena 😆 Bol to Will.
No i čo si myslite? Žeby prvou obeťou výpravy bol Leo?
Komentíky a votes potešia. ❤❤