Strach

1.3K 125 13
                                    

Dobre...priznávam... Urobila som hlúposť.
Hneď ako som pod sebou zacítila jej pavučie nohy a pozrela sa do jej čierných nahnevaných očí, ma moja odvaha zradila a odišla.
Vykríkla som.
Arachné využila príležitosť a prehodila sa hore.
Teraz som bola medzi jej nohami zakliesnená ja.
Dokelu....keby som sa len tak nebála pavúkov.
Zdvihla prednú nohu a určite ma chcela prebodnuť a neskôr, keď by sa všetko vo mne rozpustilo, by ma vycucala. Ale zrazu jej okolo hlavy prefrčal nôž. Naštvane sa pozrela za seba.
Počula som ako si otravne vzdychla.
Áno Will je otravnejší než celý húf komárov.
Nerozhodne sa na mňa pozrela. Akoby zvažovala o koho sa ma postarať najprv.
Rozhodla sa celkom rýchlo. Mne by to trvalo dlhšie.
Z jej nôh jej začali vychádzať jemné tkanivá, ktoré sa na vzduchu sfarbili do biela
Pavučina!
Ani som sa nenazdala a už som bol spútaná.
Do prčíc.
Arachné sa pohla s diabolským úsmevom k Willovi.
Horko-ťažko som sa pretočila na bok.
Willovi tiekla z kútika krv.
Asi som fakt zvrátena, kedže som myslela na to ako mu ju zmývam perami...
Fuj Alyssa... Hanbi sa!
Nebezpečným pohľadom prevŕtaval Arachné.
Sama som sa pod ním zatriasla.
Bol strašidelný.
Akoby vás ta zeleň sťahovala z kože zaživa.
Arachné zavrešťala a rozbehla sa na neho.
Will chytil zubami dýku, urobil stojku, z nej sa vymrštil do vzduchu a dokonale obletel naštvanú pavučiu ženu.
Hneď ako dopadol zaburácal blesk.
Cítila som sa ako v nejakom filme so sexi badboyom, ktorým bol zhodou náhod Will.
Vtipné.
Z úst si vybral nožík a švihnutím ruky ho hodil do bežiacej Arachné.
Zabodol sa presne do stredu jej pavučej hrude.
Myslela som si, že je koniec.
Chvíľku ňou otriaslo, ale onedlho sa opäť rozbehla k Willovi.
Toho to vôbec neprekvapilo.
On je šialený!
Pousmial sa a vražedne sa na ňu pozrel spod tmavého obočia.
Na Arachné bolo vidno, že je omnoho slabšia ako na začiatku. Dokazovali to jej sklesnuté kútiky, z ktorých kvapkala čierná kvapalina, zrejme krv.
Nemotorne sa po ňom zahnala s jedovatým pazúrom.
Will vyskočil do vzduchu a seknutím jej ho odrezal.
Arachné spustila uši trhajúci rev.
Bolestne som sa zamračila.
Je normálna? Mne by už dávno odišli hlasivky.
Will spoza opaska vytiahol pištoľ a počas toho ako sa k nej približoval do nej pálil guľky.
Arachné sa podlomili pavučie nohy a spadla na kôru stromu.
Will ju zdrapol za vlasy a odsekol jej hlavu.
Odvrátila som zrak.
Nevracaj.
Zhlboka som dýchala a snažila sa polknuť žlč, ktorá sa mi tlačila hore krkom.
Počula som Willove kroky ako ku mne mieria.
Bála som sa ich.
Veď práve zabil Arachné!
Dokelu... Môže zabiť aj mňa.
Začula som ostrie noža.
Vystrašene som otvorila oči.
Will sa nadomnou sklaňal s nožom v ruke.
Zavrešťala som.
„Vypadni!"
„Hej, Alyssa...."
„Do kelu! Ty retard! Choď preč alebo ma zabí rovno! Nenaťahuj to! Už teraz som takmer posratá!"
Krátko sa zasmial a nožom mi prešiel od krku až po chodidlá.
Od šoku som nevedela čo robiť.
Mám sa zvíjať od bolestí?
Nie... To by som musela nejakú cítiť.
„Nezabudla si dýchať?"
Opýtal sa ma trochu ustrachane.
Pozrela som sa na neho a potom na moje telo.
Čakala som potoky krvi ale namiesto toho som našla rozrezanú pavučinu.
Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, čo sa stalo.
Roztrasene som si vydýchla.
„N-nie."
Pomohol mi sa vymotať zo spleti pavučín a následne postaviť na roztrasené nohy.
Vietor pridal na intenzite. Cítila som ako ma podbral.
„Poďme radšej dole. Zachvíľu ťa odfúkne."
Zasmial sa a horko-ťažko sme zišli dole.
Keď som dopadla na pevnú zem, tak som sa na ňu zvalila.
Bola príjemne vlhká.
Už ťa nikdy neopustím.
Willa som nevnímala.
Snažila som sa dostať z hlavy obraz, ako zabíja Arachné.
Akoby tlmene som však počula praskanie konárov a následne ťažký dopad.
„Na Severe som zahliadol oheň. Myslím, že to sú naši... Budeš tam dlho?"
Asi naražal na moju maličkosť roztiahnutú na zemi.
„Dneska. Sa. Z. Tadeto. Ani. Nepohnem."
„Budeš musieť, Hitlerka."
„Ani za svet."
Povzdychol si a o chvíľu som pocítila jeho ruky pod pazuchami, ako ma nadvihujú.
„Pustí ma." Vyčerpane som povedala a snažila sa mu nepozerať do očí.
Hľadela som na určitý bod na zemi.
„Ako povieš."
Trochu podozrievavo odvetil a o chvíľu som zacítila chlad.
Bola fakt zima.
Prekrížila som si ruku na hrudi a nervózne podupkávala nohou.
Správala som sa hrozne.
Veď on predsa nemôže za to, že nás napadla Arachné a musel ju zabiť.
Povzdychol si a vybral sa dopredu.
Vykročila som za ním.
Okolo nás sa rozhostilo nepríjemné dusivé ticho.

Kráčali sme asi hodinu. Očami som prevŕtavala jeho chrbát a rozmýšľala som.
Môžem za to ja.
Kebyže nezaspím, nezajala by nás Arachné a Willa by som sa nemusela.... Báť.
Sledovala som jeho pravidelnú chôdzu.
Nič navôkol ma nezaujímalo.
Ani víly, ktoré sme stretali nesúc dážďové kvapky, ani škriepiacích sa škriatkov a dokonca ani skupinku trpaslíkov, ktorý okolo nás prefrčali.
Zrazu sa Will prudko ku mne otočil a skúmavo na mňa zazrel.
V momente som odvrátila tvár a tvárila sa, že ma neskutočne zaujímajú obyčajné kamienky.
Do tváre sa mi pomaly hrnula červeň.
Nevedela som čo robiť s rukami.
„Je ti niečo?" Vypadlo z neho po asi dvoch minútach.
Pokrútila som hlavou.
„Dokážeš rozprávať?"
„Áno." Zašepkala som podráždene.
„Urobil som niečo?"
Zrýchlil sa mi tep.
„Nie."
„Hitlerová, neklam.... Už asi hodinu mi čumíš na chrbát a si otrávne ticha. Je to ešte otravnejšie ako tvoje otázky. Súvisí to nejako s Arachné?"
Vzdychla som si.
Nemá cenu klamať.
Od mala mi to nešlo.
„Možno trošku."
„Trošku?"
Mohla som sa vsadiť, že nadvihol jedno obočie.
„Dobree... Súvisí to úplne, dočista, celé s Arachné."
„Ako?"
„Waaa!" Otrávne som zahromžila. „Čo som na výsluche?"
„Aspoň vieš ako sa cítim pri tebe ja."
Zamračila som sa na skalku.
Do čerta! Nemohol by byť podomnou nejaký hmyz? Jašter?
Prečo obyčajný kameň, na ktorý narazíme aj v Antarktíde?!
„Prečo sa na mňa nepozrieš?"
„Lebo nie si zaujímavý."
Krátko sa zasmial.
„Myslím to vážne."
„Veď sa na teba pozerám."
Neklamala som.
Tentokrát som hľadela na niečo zmysluplnejšie.
A to na jeho ruku.
„Neviem na čo sa hráš, ale prestaň s tým a pozri sa mi do tváre."
„Prečoby som mala?"
„Lebo ťa k tomu donútim iným spôsobom."
„Len si poslúž." Odvrkla som.
„Ty brďo!" Zhíkol a ja som mu v momente pozrela do tváre.
„Čo?" Spýtala som sa zvedavým hlasom.
Pred sebou držal prázdnu ruku a šibalský sa usmieval.
Bola to len pasca.
„Debil."
O krok sa ku mne priblížil a ja som znervóznela. Moju pozornosť upriamili jeho nohy.
Alyssa... Kľúuud.
Medzi sebou ešte máte päť metrov.
Kebyže ťa náhodou bude chcieť zabiť, tak máš šancu.
Aj keď minimálnu, keďže je to faktický dobrý bežec.
Ďalší krok.
A ďalší.
Týmto sa tvoje šance rapídne znižujú, moja milá.
Už bol odomňa asi len meter.
Do kelu! Prečo sa tak bojím?
„Pozrieš sa na mňa?"
Pre svoje dobro som zdvihla hlavu a pozrela sa mu na nos.
Zaujímavý.
„Alyssa..." Netrpezlivo zašomral a ja som ešte viac zdvihla hlavu.
Prebodával ma zelenými očami, v ktorých sa zračilo sústredenie.
Silou mocou som neuhla pohľadom.
Pomaly sa mi jeho oči začali rozplývať a zaraz som si spomenula na ten strašný pohľad, ktorý som videla tesne pred tým ako zabil Arachné.
Zalapala som po dychu a reflexívne sa prikrčila.
Nenávistný pohľad sa mi podarilo dostať z hlavy a ja som konečne precitla do reality.
Bola to len hrá môjho mozgu.
Will sa frustrovane zasmial.
„Takže takto to je čo?"
Nezmohla som sa na odpoveď.
Kľačala som na kolenách a silno sa objímala.
Z očí mi vypadla slza, ktorá si pomaly razila cestu vpred.
„Takže ja ti zachraňujem kožu Ja takmer skončím otrávený, keď ťa zachraňujem pred pádom.
Ja ťa nenechám napospas bytostiam, keď odpadneš a riskujem že niečo zacíti oheň, keď ti ja uvarím niečo proti bolestí hlavy. Ja riskujem že nás niečo zabije, keď sa neustále vypytuješ. Ja sa s tebou šuchcem trikrát pomalšie, kvôli tvojej nohe. Takmer ma zabijú skaly, keď ťa ja nesiem a ty sa ma na oplátku bojíš?
Vrelá vďaka."
Otočil sa na päte a naštvane odomňa odišiel.
Zahryzla som si do ruky a potichu vzlykla.
Ma sakramentskú pravdu.
Všetko som pokazila.
Musím to napraviť.
Utrela som si slzy a tak rýchlo, ako mi to umožňovala zranená noha som sa za ním rozbehla.

Pam pam páaam!
16.čásť je za nami...
Páčilo sa? 😂😂

Začarovaná ZemDonde viven las historias. Descúbrelo ahora