Odpusť!

-1-

Unudene sledovala, ako vlny narážajú o korbu lode, pravidelne vystreliac kvapky vody niekedy až k lemu paluby, na ktorej stála. Nebála sa, žeby sa jej drahé šaty zmáčali, dokonca ani toho, žeby mohla pri menšom náklone jednoducho spadnúť nadol. Jej myseľ bola prázdna, mieriac len k jedinému prianiu...aby táto plavba už skončila.

Nikdy nebola nadšená, keď ju otec brával na svoje cesty a tento krát to nebolo výnimkou. Jediné, čo ju držalo pri tom, aby nezačala kričať po túžbe svojho návratu, bola dlhodobá správna výchova, akou sa mala podľa kódexu dáma prezentovať. Nemohla poprieť, žeby sa počas týchto obchodných zájazdov nebola priučila aj niečomu užitočnému, no to nič nemenilo na jej klesajúcom záujme s príbytkom týchto ciest.

Prv, počas prvých návštev rôznych kútov krajín bola fascinovaná rôznorodými zvykmi a kultúrami, no z toho už dávno vyrástla. Po pravde ju viac veľmi nezaujímali zasnežené mestá severnej zeme, kde išla vo svojich šatách zakaždým umrznúť. Niekedy sa jej zdalo, že miestne ženy necítia chlad, keď boli schopné nepríjemné podmienky vystáť.

Netúžila ani po obzeraní honosných pamiatok západnej zeme spoločne s jej rozsiahlou históriou. A už vôbec ju nezaujímal tradičný lov východniarov, ktorých barbarstvo voči zvery jej prišlo nanajvýš odpudivé.

Jediné čo chcela, bolo zostať vo svojej krajine. Slnečnej, teplej a pokojnej ríši juhu, preplnenej oslavami a slávnosťami, ktorých sa mile rada účastnila. Zakaždým si po návrate hovorila, že nabudúce otcovo pozvanie odmietne...nikdy sa tak však nestalo a ona sa napokon k jeho ceste aj tak pridala.

S hlbokým povzdychom sa oprela o drevené zábradlie lode, dúfajúc, že nikto nie je nablízku, aby uvidel jej skysnutý výraz spoločne s mierne nahrbeným postojom.

,,Louise...'' začula náhle spoza svojho chrbta, načo sa rýchlo narovnajúc, pomaly a zdvorilo otočila.

,,Otec.'' skonštatovala, akoby nebolo jasné, koho pred sebou vidí.

,,Vidím, že si z cesty vyčerpaná.'' venoval jej jemný úsmev.

,,Vôbec nie...len ma pohľad na vlny upokojuje.'' zaklamala, opätujúc príjemný pohľad, ako mala vo zvyku.

,,Som rád, že sa ti tu páči.'' prehlásil. ,,Onedlho dorazíme do prístavu, skús dovtedy ešte vyčkať, doma si doprajeme odpočinok.'' prehlásil, otočiac sa na odchod.

Louise v tichosti sledujúc, ako opäť zaliezol do kabíny ku jednému zo svojich mnohých obchodných partnerov, si opäť sklesnuto povzdychla. Aspoň, že už tu nebude musieť zotrvať dlhšie. Znova sa otočiac k otvorenému moru, zistila, že ju pohľad naň už skôr irituje.

Rýchlo sa obrátiac naspäť, pomaly prešla palubou na druhú stranu. Nikde nik...samozrejme. Na lodi okrem nich nebol takmer žiadny človek, ktorý by jej robil spoločnosť. Už dávno stihla preskúmať väčšinu kútov tejto obchodnej lode, čo jej znemožňovalo použiť tento typ zaplnenia času.

Ako tak kráčala po okrajoch paluby, rozmýšľajúc ako využiť zvyšné chvíle, už asi tretí krát v tento deň prešla okolo miesta, nad ktorým sa jej pozornosť nikdy nepozastavila. Vchod do podpalubia, pôsobiaci už zvonku tmavo a nepríjemne, jej však tento krát prišiel ako lákadlo k niečomu záživnému.

Možno to bolo nudou, ktorú cítila alebo len otrávením z nekonečného kráčania loďou, ktorú už poznala ako vlastnú dlaň, no náhle zastala. Nerozmýšľajúc, či tým poruší nejaké pravidlo alebo či jej právomoci zahŕňajú aj vstup do podpalubia, zabočila nadol.

Prv s jemným zaváhaním, keď zacítila chlad vlhkosti vzduchu, zarovno s mokrou podlahou pod svojimi nohami, napokon predsa len pokračovala ďalej. Každým schodom sa priestorom ozvalo klopnutie jej drahej topánky o vlhké drevo. Keď napokon zišla úplne nadol, konečne sa poobzerala po zatiaľ nepreskúmanom prostredí.