Odpusť!

-7-

Dvere od miestnosti sa otvorili. Louisin pohľad spočinul na rade otrokov, ktorý sa pred ňou znova zbiehal a následne na Ianovi, ktorý si osamotene ležal na zemi. Keďže podobný pohľad očakávala, ani ju jeho už uschnuté, no aj tak pomerne čerstvé rany neprekvapili. Rýchlo sa zrakom presunúc na zástup mužov, hľadala vinníka za zranenia jej služobníka, no nič nenašla. Buď si krv spod nechtov tento krát odstránili alebo sa Ian doriadil sám.

Skôr než však stihla prehovoriť, jej otrok sa sám postavil, rozospato sa dostanúc vedľa nej. ,,Moja pani konečne dorazila.'' prehlásil nemiestne, drzo okolo nej prejdúc.

Louise mu venovala podráždený pohľad. Rýchlo sa za ním poberúc, ignorovala nechápavé pohľady ostatných otrokov. Hneď ako sa ocitla na chodbe, predbehla ho, vražedne na neho pozrúc.

,,Čo si to dovoľuješ...už by si mal konečne zistiť, kde je tvoje miesto!''

,,Nemaj obavy...oni si pravdepodobne myslia, že ma za to postihne tvrdý trest.'' odfrkol si nezaujato.

,,A čo ak áno? Čo ak mi práve došla trpezlivosť a skutočne ťa nechám skrotiť?'' vyhrážala sa Louise, podvedome si to mieriac znova na ošetrovňu. Nemohla ho predsa nechať zraneného celý deň...

,,Nie žeby sa tým niečo zmenilo.'' dodal, pomaly ju nasledujúc.

Keď napokon dorazili na miesto, Louise automaticky otvorila dvere. Dnes nemalo zmysel zháňať lekárku, ktorá im tu liečila poddaných, mala totiž voľno. Preto vošla na ošetrovňu sama, rozhodnutá ošetriť svojho drzého služobníka vlastnoručne.

Mala v tom po pravde celkom rozsiahlu prax, čiže v tomto bode problém nebol. Ako druhé najstaršie dieťa svojich rodičov, nemala povinnosť prebrať firmu, nemusela sa starať o žiadne dôležité povinnosti. Jej predpokladmi mal byť dobrý vydaj za bohatého, schopného šľachtica, ktorý by jej zabezpečil budúcnosť.

To však nebolo to, čo chcela. Nemala túžbu zostať odkázaná na peniaze cudzinca a jednoznačne sa nemienila nikomu podriadiť tak jednoducho. Preto bola rozhodnutá nájsť si profesiu sama...najlepšie ako lekárka, ktorých bolo v tejto ére nedostatok. Jej rodina jej nebránila v štúdiu, aj tak si namýšľali, že sa toho po svadbe pustí. Ona bola však rozhodnutá nepresedieť celý život ako jej matka pri deťoch, pri manželovom boku.

Ian ticho sedel ticho, keď mu prikladala na rany štipľavé vodičky, následne ich previažuc hebkým materiálom. Po pravde bol udivený tým, že ho ošetruje sama, no nemenil sa nad tým pozastavovať práve teraz. Aj kebyže prehovoriť chce, Louise začala inú tému.

,,Prečo si sa nebránil...máš silné reči, ale nedokážeš si zachrániť krk.'' vysmiala sa mu.

,,Prečo by som sa bránil?'' odvetil, akoby sa spýtala niečo nelogické, ,,Nemám na to právo.'' dodal takmer nečujne, hoci Louise to aj tak udrelo do uší.

,,Tak zrazu ti záleží na tvojom práve? Zrazu si uvedomuješ, že ti nič neprináleží?'' nerozumela, jeho postoju, keď doposiaľ každý jeho krok bol sťa prototyp vzdoru.

,,Tak som to nemyslel. Ide skôr o ich práva. Hoc im nič neprináleží, právo vybiť si na mne frustráciu majú, ja však to na obranu nemám. Zaslúžim si to.'' objasnil jej, keď už s tým začala.

Hoci tomu Louise nechápala, domyslela si jedinú vec: ,,Takže je to pravda.'' šepla skôr sama pre seba.

,,Hm? Čože?'' nerozumel.

,,Otec mi vravel, že nie si čistokrvným otrokom.'' nadhodila.

Ian sa pobavene zasmial: ,,To existujú čistokrvní otroci? Si snáď myslíš, že sa niekto otrokom narodí?''