Odpusť!

-13-

Miesto na oblohe už dávno zastúpil mesiac so svojimi chladnými lúčmi, keď Louise osamote sedela na tvrdej posteli hostinca, ktorý bol ako jediný v ich finančných možnostiach. Za založenie jedného z jej prsteňov, ktoré hoci mali ohromnú hodnotu, no miestni očividne nedokázali takú cenu rozoznať, im boli ponúknuté dve noci v tejto diere.

Louise vedela, že hádať sa s majiteľom nemá cenu, keďže momentálne vyzerala ako ufúľaná žobráčka, jej kedysi honosné šaty pôsobili ako kusy zablatenej látky.

Po pravde prv nechápala, prečo Ian tak trval na nájdení nocľahu. Predsa len, ak by si namiesto tohto zaplatili posla, doručiaceho správu jej bratrancovi...boli by za vodou. Avšak jej nedochádzalo, že doručiť podobnú správu trvá nejaký čas a ešte kým by po nich vôbec prišli, nemali by kde pretrvať.

Nikdy by ju nebolo nenapadlo aký dokáže byť život zložitý. Prečo proste nemôže mať aj nocľah aj možnosť skontaktovania sa s bratrancom? Prečo musí práve teraz ona, významná šľachtičná, ležať na zaprášenej matraci, pripomínajúcej skôr kameň než posteľ, zatiaľ čo na ňu na druhom konci mesta čaká luxusný apartmán v najlepšom hostinci?

Kebyže len má nejaký dôkaz o svojej totožnosti, nejaký rodinný medailón alebo zlato, ktoré jej dal otec na cestu...kde to všetko je? Samozrejme, niekde na dne jazera, kam sa všetko pri páde potopilo.

Mala pocit, že zošalie. Zo samoty, z hladu, zo špiny, ktorú zo seba nemala kde zmyť, z predstavy, že sa v kútiku jej zorného poľa niečo pohlo. Prudko uprúc pohľad na miesto, ostala nemo zízať smerom k čiernej škvrne, ktorá akoby zastala vo chvíli, ako sa na ňu zadívala. Chvíľu to skúmala, nahovárala si, že už jej asi začína šibať, keď v tom sa objekt pohol.

Niekoľko nožičiek sa rozutekalo po stene, zalezúc za najbližší nábytok v podobe starého dreveného stola. Louise si zdesene priložila ruku na ústa, okamžite pritiahnuc nohy k telu. Neverila, že sa jej toto deje, neverila, že práve sedí v tejto diere, obkolesená hnusnou háveďou.

Zložiac si hlavu do kolien, sa snažila premiestniť na hocaké iné miesto. Nech sa o to však pokúšala hocijako, vymazať výjav švába zo svojej mysle nedokázala.

***

Bolo už neskoro a Ian to vedel. Nechcel zostávať na ulici pridlho, no napokon sa to aj tak pretiahlo. Nebol si istý, ako dlho je preč. Možno dve hodiny? Avšak ten čas stál za to. Keď totiž povedal Louise, že ide zohnať jedlo, nemienil sa vrátiť s prázdnymi rukami.

Otázkou len bolo, ako na to jedlo získať potrebné peniaza. Žobrať jednoznačne nemienil. Jednak mu to nikdy nešlo, jednak si bol istý, že jasnému otrokovi nikto nič nedá. Preto sa uchýlil k druhému spôsobu, ku krádeži, v ktorej bol o dosť zručnejší.

Hoci obetí nenašiel veľa, napokon sa mu predsa len podarilo získať dosť na nejaké to jedlo. Preto sa teraz v jednom z posledných otvorených obchodov postavil ku predavačovi s troma jablkami a celým bochníkom chleba, spokojný so svojim výkonom. Hoci na neho muž pozeral nepríjemným pohľadom, akoby sa pýtal, čo tu robí otrok bez dozoru, napokon predsa len odišiel v tichosti, bez hocakých problémov.

Bol rád, že niečo zohnal...a nie len preto, že od raňajok nič nejedol, a tak sa mu žalúdok začínal hlásiť o pozornosť. Kradnutie na uliciach bolo totiž riskantnou záležitosťou. Jednak bolo vždy možné mať svedka, pričom sa podobný zločin trestal výhradne odťatím rúk alebo u otroka rovno smrťou, čo si práve teraz dovoliť nemohol...jednak sa občas stávalo, že obete svoju stratu nahlasovali mestskej hliadke, ktorá si na osamote chodiacich otrokov rada posvietila.

Avšak nenastali žiadne komplikácie a on si bol istý, že teraz už sa nič nechcené neudeje. Mal jedlo, a hoci ho nebolo veľa, v tejto situácii si nemohli vyberať.