Odpusť!

-2-

S uvoľneným výdychom a ľahkým úsmevom na perách kráčala ulicami dobre známeho mesta. Konečne nastal ten okamih, konečne sa nemusí nútiť do nových ciest. Jej rodné mesto, kde si spokojne nažívala ako dcéra šľachtického rodu, riadiaceho najprepychovejšie doky a stavbu lodí južanského kráľovstva, ju vrúcne vítalo naspäť.

Nedokázala opísať radosť, ktorú pri dotyku slnečných lúčov či závane večne teplého a príjemného vánku cítila. Tak povedomé a upokojujúce. Správne...toto bol, je a vždy bude jej jediný domov. Mallow...prímorské mesto, ničím odlišné od všetkých ostatých, no predsa dostatočne špeciálne na to, aby v ňom dokázala šťastne žiť.

,,Vitajte naspäť, pani moja...verím, že ste si užili cestu.'' uklonila sa jej jedna z množstva služobných po tom, čo prekročila prah svojho rodinného sídla.

,,Ďakujem, bol to nanajvýš poučný zájazd, avšak teraz by som si rada dopriala trochu odpočinku.'' prikývla, hoci by cestu zhrnulo skôr ako nezáživnú než poučujúcu. Minimálne ju však poučila o tom, že si bude musieť do budúcnosti nájsť nejakú výhovorku, aby sa podobných zájazdov viac nemusela účastniť.

,,Zaiste, slečna.'' zodvihla služobná pohľad. ,,Dovoľte mi pripraviť vám kúpeľ.''

,,To by bolo skvelé, Marie.'' usmiala sa spokojne na ženu, mieriac si to pokojným krokom ku svojej izbe.

Ako náhle sa ocitla za jej prahom, zhlboka si povzdychla, sadnúc si na posteľ. Bolo dobré, že v nej nik nebol...aspoň mohla na chvíľu upustiť z tej vyčerpávajúcej verejnej role. Byť dámou bola skutočne fuška...ostatne ako každý iný údel šľachtica.

Pomaly zatvoriac oči, cítila, žeby nezabralo dlho, kým by zaspala. Prudké zaklopanie ju však rýchlo vytrhlo zo zamyslenia, načo sa okamžite opäť presunula do stoja, pokynúc osobe, aby vošla dnu.

,,Prosím slečna, kúpeľ je pripravená.'' informovala ju Marie.

,,Ach...vďaka, môžeš odísť, dnes chcem byť sama. Nebudem potrebovať tvoje služby.'' informovala ju, načo žena s úklonom odišla.

Hoci bola vyčerpaná, pevne verila, že jej dobrá kúpeľ poskytne čo to málo zo stratenej energie. Ako tak kráčala chodbou sídla smerom ku kúpeľom, uvedomila si, že je šťastná, že tu nie je mnoho ľudí. Teda aspoň momentálne.

Jej otec sa mal navrátiť hneď po dojednaní posledných detailov s obchodným partnerom. Jej matka bola na celodňovej návšteve u svojej dlhoročnej priateľky na opačnom konci mesta a čo sa týkalo polohy jej brata, tak ten sa tiež nemal v dohľadnej dobe navrátiť. Jediný, kto bol v tejto chvíli spoločne s ňou v sídle, bolo služobníctvo a otroci, uzamknutí v halách na spodnom poschodí.

Po pravde jej rodina nevlastnila veľké množstvo týchto podradných osôb. Jej otec mal len troch, ktorých dokonale vycvičil a zaradil do obrany sídla. Bolo zvláštne, že otrok mohol byť dosadený na hocakú pozíciu, no stále nemal žiadne práva. Či už umýval dlážku, bojoval alebo slúžil len na pobavenie...na bezvýznamnosti jeho života to nič nemenilo.

Avšak títo traja otroci neboli jediní, ktorí patrili pod ich kompetencie. V cele, miestnosti, ktorá tak bola nazývaná aj keď o celu nešlo, bolo ešte zhruba desať mužov rôznych vekov, patriacich jej bratovi. Jednalo sa prevažne o špeciálnych jedincov, ktorý pod výchovou jej bračeka rýchlo skrotli. Svoje obľúbené kúsky však zakaždým brával so sebou, čiže dvaja z nich boli momentálne mimo sídlo spoločne s ním.

A čo sa týkalo jej matky a Louisy samotnej...tak žiadna z nich otroka nevlastnila. Nebolo to tak, žeby to dáme nesedelo, no skôr nenachádzali času nazvyš ešte aj pre výchovu nejakého služobníka.