~Beauty is just a word~ {Real Story}

Slabosť

Prišla som zo školy, vyzliekla sa a postavila na váhu. Je tam o 0,3kg viac ako včera. Pribrala som. 

To znamená, že dneska to už je len na tvarohu s lekvárom. Piť moc nesmiem, lebo mám pocit, že aj z toho priberám. Hovorí sa, že jablko je zdravé, no je tak strašne tažké. Nemôžem si dať do seba pol kilové sladké jablko. 

Naplnená týmito myšlienkami som si ľahla na postel, vyčerpaná z celkom jednoduchého dňa. Je to jednoznačné. Moje telo to už nezvládalo. Len moja myseľ si to neuvedomovala. Ale konečne som mohla byť sama sebou. Falošný úsmev preč. Už len moje myšlienky a ja. Všetci okolo mňa si mysleli, že som šťastná, stále usmievajúca, pozitívna osoba, ktorá prináša luďom svetlo do života. Nikto nepoznal túto stránku mňa. 

Pozrela som sa na hodinky. 

Za 10 minút mám angličtinu. Konečne miesto, kde uvidím osobu, ktorú ľúbim a budem sa úprimne smiať. 

Tak som sa zase obliekla naspäť, vysadla na bicykel a odišla. Dúfam, že tam on bude.

Keď som prišla do takzvanej čakárne mojej jazykovky, sedel tam. Pre mňa vtedy najdokonalejšia osoba na celom svete. Hnedé voľne "rozcuchané" vlasy, pokožka olivová a postava tak akurát. Bol o niečo vyšší ako ja a mierne vyšportovaný. S radosťou v duši, že tam bol, som si sadla na stoličku oproti. Ochvíľku sme už mohli ísť do učebne, kde som s hrdosťou obsadila moje klasické miesto. On sedí vždy oproti. Počas hodiny sme opäť mali niekoľko veľasekundových pohľadov z očí do očí. Pozerať sa do jeho nebíčkovo modrých očí je naozajstná pýcha. Nespočetne veľa krát som premýšľala, či ku mne niečo cíti. Či na mňa aspoň niekedy myslí. Každý to robí. 

Je pol jednej v noci. Snažíš sa zaspať, no v tom ťa napadne jedna myšlienka. Myšlienka na neho. Čo asi teraz robí ? Tiež na mňa myslí ? Myslel vôbec niekedy na mňa ? Sú to neodolateľné otázky, no nezodpovedateľné. Nikdy sa nedozvieme odpoveď. Jedine, ak zakročíme. Rozhodneme sa niečo spraviť. To, čoho sa najviac bojíme, za to najviac stojí. A po ňom som zistila, že musím riskovať. (Zase odbáčam mierne od témy.(Ale na to si časom zvyknete.)) 

Z angličtiny som prišla aspoň trochu naplnená životom. Konečne som si mohla dať na zvyšok dňa dole rifle a necítiť sa tak zle za to všetko čo som dneska zjedla. Mlieko s guličkami na raňajky, čo može robiť okolo 400 kilojoulou, potom polka rožku v škole, nejaký ten menší obed a teraz najbližšie to bude len ten tvaroh. 

Mamina došla domov, musím sa tváriť, že som v poriadku. "Ahoj zlatko, ako bolo v škole?" hrozne, nezvládam to, nezvládam žiť, robiť sa, že je všetko v poriadku, mám chuť chytiť žiletku a porezať sa alebo zapiť lieky alkoholom "V pohode, ako vždy," odpovedám s normálnym tónom v hlase. "Doniesla som niečo z obchodu, poď si dať." nie mami, toto nemôžeš myslieť vážne. Už som verila, že dneska zostanem len na tvarohu. A tak aj bude. 

Udrela som sa do brucha a snažila sa myslieť na všetko len nie na jedlo. 

Nájsť sebaovládanie. 

Nenaješ sa. 

Priberieš. 

Aj tak si už tučná dosť. 

Tento vnútorný hlas ma stále prenasleduje. Nenechá ma ani vstať bez neho. Ani usmiať. Neschopnosť byť šťastná, aj keď veľmi chcem. Vrátiť čas a nikdy do tohoto nepadnúť. Kruh, ktorý sa stále točí a nevie prestať. Pomoc. Kričí niečo vnútri mňa. No nikto ma nepočúva. Nikto mi nevie pomôcť. 

A čo ak je na pomoc už príliš neskoro ? Zostanem v tomto kolobehu navždy ? 

Snažím sa myslieť pozitívne, no nejde to. Cítim, ako moje srdce preskakuje, nebije pravidelne. Ako nevládzem prejsť ani do školy. Ako nezvládnem zjesť ani detskú porciu. Cítim, že by som mala skončiť. 

No mám na to odvahu ?