Colin to sledoval s nemým úžasom. Táto Lucy mu vyrážala dych.
On pri svojom prvom údere myslel na Michaela.
Že ho mali rodičia vždy radšej a vždy sa ho zastávali.
Akoby vedel všetko lepšie.
Akoby si odžil tisíc rokov dopredu.
Akoby si Michael zaslúžil od života viac.
Ale to Colin trčal na svätom Krystofovi kam prichádzajú ľudia iba strácať ilúzie a znenávidieť život.
Jeho hnev schytal zajac. Jeho hlava letela asi dvanásť metrov a stratila sa v nedozretej pšenici.
"Vždy ju mali radšej!" vyhŕkla Lucy a udrela po dezertnom tanieriku. Prelomil sa.
Slová sa z nej sypali bez jej vedomia.
"Lebo bola staršia!"
"Bola moja najlepšia priateľka!"
"A začala som ju nenávidieť!"
S každým ďalším priznaním zničila ďalšiu vec. A jej hlas sa čím ďalej tým viac lámal.
"Ignorujú ma! Nikdy som nebol taký dobrý ako Michael!" Colin sa nezľutoval ani nad modrobielou vázou.
Zhloboka dýchal, bolo vyčerpávajúce povedať pravdu.
To boli oni.
Dvaja mladí ľudia na poli, rozbíjajúci staré riady.
Sklamaní svojimi najbližšími, pre ktorých neboli dosť dobrí.
Pre starších súrodencov kvôli ktorým ich vždy ignorovali.
Onedlho zostali len oni dvaja. Ich hlasné, no prepočuté priznania a hromada črepín naokolo.
Tisíce črepín.
Milióny.
Lucina ruka s baseballovou palicou klesla k zemi a vyšmykla sa jej z vysilenej dlane. Fučala od únavy. A ticho plakala.
Colin to spoznal podľa toho, že sa jej triasli plecia.
Pustil pálku a objal ju.
Najskôr opatrne, keby ho chcela udrieť.
Potom silnejšie.
Najsilnejšie ako vedel, obávajúc sa, že jej -malému nešťastnému dievčatku- ublíži.
Omotal okolo nej ruky. Cítil pod nosom jej vlasy.
Triasla sa a vzlykala.
A on by urobil všetko preto aby prestala.
No v utešovaní nebol veľmi dobrý.
BẠN ĐANG ĐỌC
NIČ
Short Story"Čo rada robíš?" "Nič!" "Máš vôbec srdce?" "Nie!" Dievča ktoré nemalo rado vôbec nič a chlapec ktorý nikdy nič nevzdával. Jediné čo niekedy potrebujeme je len nechodiť kam nechceme, hľadať tam, kde by nikto nehľadal, odmietnuť úplne všetko alebo čos...
