DOTYK SMRTI ✔️| SK|

10. (2/2)

„Naozaj si so mnou nemusela prísť až do šatne, Ria," utrúsil rezignovane Otto a poškriabal sa na hlave. Nachádzali sme sa na mieste, z ktorého väčšine naivných dievčat vlhne v nohavičkách. Áno, reč nebola o ničom inom, ako o šatni školských futbalistov. Nikdy by mi nenapadlo, že tu raz prídem dobrovoľne a už vôbec nie preto, lebo Otto bude mať svoj prvý tréning.

Priateľsky som skrivila ústa a odsekla:

„Ale musela. Pre istotu. Vieš, nie som si celkom istá, či vieš, ktorou stranou si máš obliecť dres," podpichla som ho. Ottovi sa zamračil.

„Hej, nebola si to náhodou ty, kto riaditeľke navrhol, že práve Otto Wilder by bol skvelou náhradou za Coopera?" Kamarátovi sa od vzrušenia zaligotali oči.

„No," začala som a hľadala niečo, čím by som mu mohla zraziť hrebienok, „tou svojou namyslenosťou ma v mojom tvrdení začínaš upevňovať. Už ti stačí len blond farba na vlasy a budeš ako on."

„Pff, nikdy!" nadul líca Otto a statočne vypol hruď. „Radšej budem naveky počítačový nerd, ktorý sa kamaráti s čudnou tajnostkárkou, akoby sa zo mňa mal stať niekto, kto sa na záchody chodí častejšie pozerať do zrkadla, ako vykonávať potrebu." Vyšiel zo mňa nevinný smiech, ktorým sa snažila zakryť fakt, že sa ma oslovenie „čudná tajnostkárka", dotklo. Dala som voľnosť myšlienkam, ktoré ma nútili premýšľať, či by ma takto ľudia vnímali, ak by môj otec nebol vrah.

Nad výplodom mojej hlavy som sa musela ironicky pousmiať a vynadať si, že ani teraz nevedia, čo je Lucifer zač a aj napriek tomu mi táto nálepka prischla.

„Mohla by si sa otočiť?" zahundral otázku Otto a ja som mu začala venovať plnú pozornosť.

„Mhmm?"

Priateľ si ťažko povzdychol a ukázal na dres.

„Chcem sa prezliecť," vysvetlil.

„No a? To si mám akože dať šatku cez oči alebo čo?" uchechtla som sa a čakala, kedy sa Otto zasmeje tiež. Namiesto toho očervenel až za ušami a ledabolo prikývol. „Ale veď v plavkách som ťa už videla, čo je na tom?" nechápala som.

„Ale teraz na sebe nemám plavky," protirečil. Vybuchla som do smiechu.

„Robíš si srandu však? A vraj nám ženám vadí, keď nás muži vidia v spodnom prádle."

„Proste si-"

„Pripadáš trápne?" dokončila som vetu namiesto neho. Vedela som, koľká bije. Samozrejme, že som trafila do čierneho. „Predo mnou sa predsa nemusíš hanbiť. Poznám ťa. Videla som ťa aj v horších situáciách. Aj ty mňa, mimochodom... Navyše...teraz patríš medzi vygélovaných futbalistov! Nepobehuje tento druh po ihrisku bez trička bežne? Čo budeš robiť, ak sa bude schyľovať k pretiahnutiu nejakou blondínou s déčkami? To s ňou budeš chrápať v tričku?" povedala som s maximálnou snahou nerozosmiať sa. Ottovi sa na tvári zjavili búrkové mračná.

„Niekedy nechápem, prečo sa s tebou priatelím." Vzápätí sa hneď na to usmial a ja som vedela, že som túto hádku vyhrala.

„Tak vidíš," drgla som ho lakťom do rebier.

„Aj tak si myslím, že ty by si sa predo mnou tiež hanbila vyzliecť," podotkol. Možno si to ani neuvedomil, no ja som jeho slová okamžite vzala ako výzvu.

„Že nie?" nadvihla dom obočie a rýchlosťou blesku si cez hlavu pretiahla tričko. Otto zapískal.

„Ani sa nečudujem, že ti pán mafián dal svoje auto," podotkol a tento raz som bola ja tá, ktorá sa chmúrila.