DOTYK SMRTI ✔️| SK|

34. (2/2)

Dofrasa.

Zo všetkých doterajších úloh mi táto pripadala najťažšia. A pritom išlo len o uhádnutie hlúpeho 8 miestneho čísla. Uvedomila som si, že poriadne nepoznám. Začal mi pripadať vzdialenejší, než obvykle.

Vyletelo zo mňa otrávené ughhh. Sústredene som sa dívala na jednotlivé číslice a dúfala, že sa mi v hlave objaví správna kombinácia. Od nervov som si hrýzla do vnútornej strany ľavého líca, až kým ma nezačalo bolieť.

Niečo mi napadlo. Ale pravdepodobne to bude veľká hlúposť.

S obrovským sústredením som začala stláčať jednotlivé tlačidlá. 03090505.

03. 09. a 05. 05.

Dva dátumy, ktoré Luciferovi zmenili život. Aspoň som v to verila.

Na moje prekvapenie to fungovalo. Na perách sa mi zjavil úsmev. Naozaj Lucifer O'Donnell použil ako kód od skrytého trezoru dátum jeho svadby a môj dátum narodenia? Pripadalo mi to hlúpe, pretože ak si tam naozaj schoval tajný USB kľúč, išlo o ľahko uhádnuteľnú kombináciu.

Lenže v skutočnosti tam žiadne USB-čko nebolo.

Nahnevane som zhrabla ďalšiu kopu papierov a hodila ich na stôl. Čo ak sa k nemu dostal niekto iný? Čo ak ho získal White? Ak by som pripustila, že je tento scenár pravdivý, ako zlé by to bolo?

Očami som skenovala dokumenty na stole. Z toho, čo som na nich videla sa mi na zátylku zježili chĺpky.

Bola to zmluva. Zmluva, ktorá sa týkala únosu mojej mamy. A na nej stáli len dva podpisy: podpis Freyi Lancasterovej, s ktorou som sa stretla v sídle Míny, tesne pred tým, ako ho niekto zrovnal so zemou a meno môjho otca. Lucifera O'Donnella.

Informácia, ktorú by som sa zrejme nikdy nedozvedela, nebyť týchto papierov, ma nechala v šoku. Dezorientovane som zaspätkovala. Lucifer si objednal únos vlastnej ex-manželky? Ale prečo? Čo ho k tomu donútilo? A načo to bolo dobré?

Aspoň sa tým vysvetlilo, prečo mal únosca kľúč od maminho domu. Mohol mu ho dať priamo Lucifer. Tak by sa predišlo všetkým dohadám, že išlo o únos.

Rukami som sa oprela o okraj stola a nechtami zaryla do drahého dreva. Ničomu som nerozumela. Cítila som sa tak zmätene. A nahnevane. V mojom vnútri sa miešali snáď všetky možné pocity. Zápasili medzi sebou a hádali sa, kto z nich nado mnou prevezme kontrolu.

Súboj vyhral hnev. Obrovská zúrivosť. Jed.

Obsah stola som nahnevane zhodila na zem. Rámček, ktorý bol na ňom položený, pukol a vytvorila sa na ňom dlhá prasklina. Presne v strede fotky, na ktorej som bola ja ako päťročná, moja mama a otec. Veľká šťastná rodinka. Dokonca si pamätám, kedy bola táto fotka odfotená. A kto ju fotil.

Bolo to na moje narodeniny. Jeden deň predtým, ako ma skoro zabil nejaký šialenec, ktorý sa k nám vlúpal do domu. Predtým, ako som videla prvú vraždu a ako všetko išlo nenávratne do sračiek. V tom čase som bola skutočne šťastná. Nič ma netrápilo. Mala som pri sebe svoju rodinu, a to mi stačilo. Na oslave boli aj babka Maria a dedko Joseph, ujo Kain s tetou Grace a jej mladšou sestrou Juliet. Matne si spomínam aj na nejakého rodinného priateľa, ale jeho meno som už vytesnila z pamäti.

Tešila som sa, že som mohla byť v kruhu blízkych a radovala sa z čokoládovej torty, ktorú mama piekla len na špeciálne príležitosti, ako bola táto. Po sfúknutí sviečok ma ocko vzal na kolená, mamu objal okolo pliec a ujo Kain nás pritom odfotil. Bola to neplánovaná momentka zachytávajúca šťastie, ktoré v našich životoch dávno neexistovalo. A ani nikdy nebude.