DOTYK SMRTI ✔️| SK|

34. (1/2)

Vstúpila som do miestnej nemocnice a hneď ma obaril pach dezinfekčných prostriedkov a choroby. V porovnaní s rušnou ulicou tu bolo pokojne. Nikto sa nikam neponáhľal, všetci si starostlivo robili svoju prácu a plnili rozkazy.

Postavila som sa do radu za muža, ktorý tiež čakal na recepcii kvôli návšteve. Z toho, čo som počula, bola jeho žena na pôrodnom.

„Dobrý deň, slečna, a vám ako pomôžem?" opýtala sa ma sympatická mladá červenovláska za pultom a nahodila profesionálny úsmev. Na malú chvíľu som zabudla rozprávať.

„Ehm, ja...prišla som za Andreou Cortez," povedala som nakoniec. Hannah, ako jej stálo na menovke, naťukala čosi do počítača a odvetila:

„O chvíľu sa slečne Cortezovej podáva večera, ale ešte máte zopár minút. Druhé poschodie, chodba vľavo, dvere B13."

„Ďakujem," kývla som hlavou a dvihla dohora obidva kútiky úst. Namiesto výťahu som použila schody a bola vďačná za jemné rozbúšenie v krvi. Podľa inštrukcií od Hannah som Andreinu izbu našla hneď na prvý pokus. Zaklopala som na dvere a po tichom „vstúpte" vošla dnu.

„Ahoj," pozdravila som drobné žieňa ležiace na nemocničnej posteli. Vyzerala unavene. Jej tvár chytala červený nádych a oči sa jej strácali pod napuchnutými vačkami. No i tak bola podľa môjho názoru krajšia ako som ja.

„Ria! Počula som, že si odpadla, panebože, si v poriadku?" zasypala ma hneď Andrea a zatvárila sa ustarostene.

„Nemyslím, že ja som tá, o ktorú sa treba obávať," zhodnotila som a pousmiala sa. „Ja som totižto neskončila s črepinou v bruchu. Aj keď to tak malo byť." Pohľad mi padol na kyticu červených ruží vo váze, položenej na nočnom stolíku. Boli čerstvé. Určite jej ich daroval Thomas. Okrem toho tam mala i slušnú zbierku čokolád a iných dobrôt. „Prepáč, ja som ti nepriniesla nič."

„To je v pohode, je tu toho vyše hlavy. Aj tak to nemá kto zjesť. Asi sa budem musieť znova ozvať tvojmu kamošovi Ottovi. Na jedno posedenie stihol zošrotovať celé Toblerone," referovala a ja som sa pri tejto predstave doširoka usmiala. „Naozaj neviem, kde sa mu to všetko usádza, veď je štíhly ako palička!" zarehlila sa a nechápavo pokrútila hlavou.

„Ver mi, na túto záhadu sa snažím prísť niekoľko rokov a stále nič," priznala som. Rukou som ukázala na stoličku pri jej posteli. „Smiem si prisadnúť?"

„No jasné! To si mala urobiť už dávno," riekla a tiež sa opatrne dala do sedacej polohy.

„Ale aj tak," začala som zase, „vrhla si sa predo mňa, keď na mňa Simone vybehla, za čo ti, mimochodom, ďakujem – a ja som ti nepriniesla ani posratú čokoládu."

Andrea sa uchechtla.

„Ria O'Donnell, naozaj sa ti práve toto honí hlavou?" užasnuto sa zaujímala. „To ja by som ti mala ďakovať! Ohrozila si seba i svojich priateľov, len aby ste zachránili skupinu cudzích tanečníc so zlou minulosťou. Bolo to naozaj hrdinské."

Bolo? Skutočne som ten pocit nemala z ničoho, čo som v poslednej dobe vykonala. Túžila som so všetkým skoncovať a prenechať toto „hrdinstvo" niekomu inému. Veď som ani poriadne nevedela, čo robím.

„Kiežby som bola taká silná ako si ty," pripustila a tvár jej potemnela ako búrkové mračno.

„O čom to hovoríš, Andrea, veď ty nie si slabá!" protestovala som okamžite. „Si dokonca silnejšia ako ja." V hlave sa mi vynorili spomienky na svoj neúspešný pokus o samovraždu v horúcich plameňoch. Aké patetické, zaznel mi v hlave otcov hlas. Nech som robila, čo som mohla, nedokázala som sa ho zbaviť. Predieral sa medzi mojimi najhlbšími neistotami a vyvrhol mi ich pred oči zakaždým, keď mi mohli najviac ublížiť.