Akáša

1. Kapitola

Usilovala som sa stratiť v tieňoch. Knižnica bola v túto hodinu ponurá a prázdna a šepot kníh hladil moju unavenú myseľ ako morské vlny pobrežie. Ľahučko, ale zároveň nedočkavo a vzrušene. Už od malička som cítila, ako sa mi knihy prihovárajú. Žili pre to, aby rozprávali príbeh a mali schopnosť vpíjať do seba duše ľudí, ktorí v nich listovali. Prezrádzali mi, ktoré strany zmáčali slzami, nad ktorými vetami sa uškrnuli, ktoré pasáže ich hlboko zasiahli. Na ich nežných stránkach bolo stále cítiť dotyky rúk, ťažký parfum, tabak, kokosový krém, čajové bylinky alebo vôňu levanduľových sviečok a horúcej čokolády, tú som zväčša zanechávala ja.

„Aha, tak tu si! Pomôžeš mi s tými novými knihami?" Spoza rohu na mňa vykukla mamina vysmiata tvár, obsypaná kučerami havraních vlasov. Niesla jednu kartónovú škatuľu a ďalšie tri čakali pri dverách.

„Nové?" zazubila som sa. Boli to zväčša nepotrebné, zabudnuté publikácie, ktoré sa akoby kúzlom objavili na povalách rodinných domov len pri prestavbe alebo sťahovaní. Náš knižný útulok bol nimi preplnený.

V rýchlosti som siahla po prvej z nich a skontrolovala väzbu. Mama na mňa zatiaľ spoza kartotéky hádzala kradmé pohľady.

„Zase sa tu schovávaš," konštatovala.

„Nie. Možno. Ja len, že nemám z toho zajtrajška dobrý pocit," priznala som. Bolo to asi mesiac po tom, čo sa u nás objavil ten zvláštny prešedivený pán a tvrdil, že som iná.

Vyzeral ako jeden z prorokov konca sveta a ja by som ho nebola počúvala, ak by mi to mama neprikázala.

Podľa vizitky sa volal Tomáš Gálik. Šaty na ňom viseli. Dlhé vlasy padali na kostnaté ramená a čiastočne zakrývali obrovské, vytreštené oči, ktorých pohľadu som sa starostlivo vyhýbala.

Na stole pred nami pribúdali štósy papierov a moje myšlienky lietali kade-tade. Od blížiaceho sa divadelného predstavenia, farebných kostýmov a útržkov replík až po nekonečný výsmech spolužiakov.

Gálikov monológ som zachytila až kdesi v polovici: „Môžete mi veriť, Virgínia má ako vzdelávací inštitút s dlhoročnou tradíciou a s veľmi všeobecným zameraním výborné referencie. Bude sa vám tam páčiť,"

„Prečo mi vaša škola zaslala oznámenie o prijatí, keď som sa na ňu nehlásila?" vytiahla som  jednu z otázok, čo lenivo plávali mojim vedomím. 

"Na Virgíniu ste boli pridelená náhodne. Nie je to moja škola. Mojou úlohou je oboznámiť vás so situáciou. V spolupráci s výzkumnými laboratóriami  sledujeme špecifické zmeny DNA, abnormálne stavy a zmeny mozgu aj rôzne genetické predispozície, na základe ktorých vzrastá pravdepodobnosť, že daný jedinec začne priťhovať isté paranormálne úkazy."

„Takže,  schopnosti?" uchechtla som sa. Nemohla som inak. Bolo to absurdné. Vážnosť, s akou siahol do otlčeného kufríka po ďalšie papiere ma nútila prekrížiť ruky na hrudi. „Ja superhrdinov až tak nemusím."

Nevdojak som sa pri tom geste cítila ako Veronika, hlavná hviezda nášho divadelného krúžku „Deti také veľké úlohy," vyhlásila necelý mesiac pred premiérou. S nezúčastneným pokojom si skontrolovala  čerstvo nalakované nechty. "Musíš to prepísať, inak to bude fiasko."

Márne som sa jej snažila oponovať. Guča v mojom hrdle rástla do gigantických rozmerov a nedovolila mi bojovať za mňa a za deti, ktorým som celé leto vymýšľala repliky a šila kostýmy.

Gálik, tušiac, že som sa zase stratila v myšlienkach, mierne zvýšil hlas: „V záujme ochrany nášho štátu, jeho obyvateľov a, čo by vás mohlo zaujímať viac, vašej rodiny a blízkych."