Akáša

Prológ

Nie je to tak dávno, čo sa nad mestom po prvý raz objavili Tiene. Rok. Možno dva. Zväčša sa zdržali len pár minút. Mali podobu búrkových oblakov a prinášali strach, smútok a výčitky. Ulice aj polia zahalil biely opar. Vzduch zhustol. Pálil. Žalospev týchto stratených duší vábil a volal boľavé ľudské srdcia. Mnohí z tých, ktorí ho nasledovali do temnoty Severných lesov, sa už nikdy nevrátili. A tí, čo aj potom našli cestu domov, už nikdy nenašli seba samých.

Moje čary boli proti nim bezmocné. Tiene nekráčali po zemi a aj presne mierené úchopy rastlín len prešli ich nehmotným telom. Napriek tomu som až do toho dňa nemala pocit, že by nám naozaj chceli ublížiť. Mohli snáď za to, že ich prítomnosť vyťahuje z ľudskej mysle tie najhoršie spomienky, najhlbšie tajomstvá a najväčšie trápenia?

Každý večer som prešla mestom so zapálenou kyticou šalvie. To, čo z nej zostalo, položila som ako obetu ku kamenným hradbám. Viac som urobiť nemohla. Mešťania potom zapálil pamätné kahance a starí mágovia naďalej rozvievali očistný dym šalvie po okolí. Neplánovala som sa tu zdržiavať. Recitovať mantry. Žadoniť o priazeň duchov.

Zvrtla som sa na chodníku. Zaviedol by ma až domov, na úpätie borovicových vrchov. Ktosi mi však položil ruku na plece.

„Mami!" zhíkla som preľaknuto.

„Viem, že nemáš rada rituály," prihovorila sa mi, „ale aspoň posledný deň by si mala zostať až do konca a so všetkými sa rozlúčiť."

Tónu jej hlasu sa nedalo odporovať. Zhlboka som sa nadýchla. Vystrela chrbát a vykročila späť. Zajtra už budem na Virgíniii a ten tlak povolí. Posledné falošné úsmevy a márne nádeje. Posledné políčko v rozvrhu vládkyne zeme.

„Úbohá atrapa vládkyne," šeplo moje podvedomie, a hoci som hneď odhalila blížiace sa nebezpečenstvo, ďalej som len načúvala jeho výsmechu: „Zem si predsa nikdy poriadne neovládla. Si omylom, neschopnou kópiou..."

Nečakaná facka ma vrátila do reality. „Sústreď sa," sykla matka.

Vrcholce ihličnatých lesov už objímali čierne  oblaky. Na takéto situácie sme mali dohovorený plán. Zhromaždiť ľudí v čo najväčších, chlácholiacich sa skupinách.Kým sa tisli k sebe a držali za ruky, bolo volanie Tieňov tlmené a znesiteľné. Mágovia okolo nich vytvorili ochranné bariéry. Ja som behala po námestí a nachádzala stratených jednotlivcov.

Desili ma ich zdrvené pohľady, kvílenie a mučivé stony. Cítila som sa rovnako, ale nemohla som sa tomu poddať. Matka by mi to neodpustila. Už od malička ma učila, ako obrniť myseľ, vybičovať telo k výkonu, aj keď už nevládze. Pokojne som mohla byť v prvej línii s mestskou armádou a s vodnými delami.

Ich ľadové sprchy chvíľami rozrážali dusivú paru, naraz však kvapky vody spustili sa k zemi ako ohnivé iskry. V zúrivých prúdoch exotického tajfúnu prerazili magické bariéry. Primitívne strechy trhových stánkov okamžite vzbĺkli. Plamene rýchlo rástli, plazili sa ulicami a poľahky zapaľovali drevenice. 

Nečakaný obrat rozdelil skupiny. Ohnivý dážď vytrvalo vysielal k zemi reťaze žeravých kvapiek. Jedna za druhou spaľovali pokožku. Ľudia v panike hľadali úkryt. Tlačili sa k prístreškom, trhovým stánkom a k najbližším budovám, hnaní primitívnym popudom, schopní jeden druhého aj udláviť.

„K rieke! K rieke!" márne som kričala do oranžovej žiary. Dym sa mi tisol do pľúc. Ovíjal sa okolo mojich rúk aj nôh. Metala som sa. Krútila. Udierala päsťami, no držali ma prisilno. Podrazili mi nohy. Nechali ma padnúť tvárou do blata a popola.

„Čo s tým spravíš, vládkyňa? Čo zmôžeš? Ty atrapa. Omyl. Sklamanie. Slabosť..."

Videla som ako vojaci vyvádzajú ľudí z horiacich domov. Počula som škripot drevených konštrukcií, rachot bortiacich sa stien a vreskot mešťanov.

Horko-ťažko som sa vydriapala do pokľaku. Vystrela ruky pred seba. Na môj povel sa zem  otriasla a z kamenných chodníkov vyrazili mohutné stonky. Plazili sa cez plamene, podopierali drevené trámy. Rýchlo hynuli, ale pridávala som ďalšie a ďalšie. Paralelne po všetkých domoch v mojom dosahu.

Dlane ma pálili. Telo sa triaslo od námahy. Zovretie Tieňov však povolilo. Ich tváre sa vznášali okolo mňa. Prázdne práve tak, ako ich slová.

„Kópia. Omyl. Sklamanie..."

Azda po prvý raz som mala pocit, že nehovoria o mne. 

Náhly záblesk pravdy. Moje sústredenie na okamih povolilo a mesto pohltili plamene.