Akáša

18.Kapitola (1/2)

Zdravím Vás ľudkovia,

nesmierne si vážim, že ste otvorili Akášu aj po takom čase. Rada by som povedala, že teraz už budú kapitoly vychádzať pravidelne, ale hoci si pravidelne píšem poznámky (a následne ich škrtám a prepisujem), nie som si tým istá. Isté je iba to, že ma ten príbeh nikdy neopustí, nech už mi jeho dokončenie bude trvať akokoľvek dlho.  No a potom je už len na Vás, či sa k nemu tiež vrátite. 

Veľmi dlho som nebola schopná tvoriť. Rozličné okolnosti, povinnosti, výčitky, snaha "žiť normálne", snaha robiť všetko dokonalo alebo vôbec a potom, občas je skrátka jednoduchšie nechať sa unášať monotónnym kolobehom dní, než po práci nútiť myseľ k činnosti. Jednoduchý život je však... prázdny.

Chvíľu potrvá, kým z môjho vnútra povymetám všetky pavučiny, ale Akáša mi pomáha. A vy mi pomáhate. A_H_Benett, glimmer_raccoon, Cissi6   - Ďakujem za Vaše slová. 💙💚💛Svietia mi z nástenky ako roj svetlušiek a opakovane ma motivujú a napĺňajú šťastím a energiou. 

Nuž, tak teda prajem príjemné čítanie. Teším sa na Vaše názory 🙉 

S láskou

Iva*

18.Kapitola

Na smutné jazierko pomaly padal súmrak. Nehybná hladina verne odrážala krikľavé farby oblohy od sýto oranžovej a fialovej až po indigovú, v ktorej sa začínali objavovať zlatavé bodky vysvietených internátnych okien. Vtieravé čvrlikanie vtáctva z času na čas dopĺňalo melódie vyhukujúce z oranžových slúchadiel, no namiesto skutočných textov som stále dokola počula len: ,Naozaj myslíš, že ti na to Jediný odpovie?'

Áno, myslela som. Raz, ak na to budem pripravená. Lenže ďalší deň sa chýlil ku koncu a naša výpravná skupinka sa stále neozvala. Prečo? Kde sa túlajú? Sú v poriadku? Držia sa starých plánov alebo musia improvizovať? Otázky mi nedali pokoja. Čo ak nás predsa len budú potrebovať? Čo ak budeme my potrebovať ich? Moje schopnosti by boli užitočné teraz, nie o mesiac alebo o rok.

V návale emócií som vyskočila z lavičky a trielila bližšie k brehu. Naozaj potrebujem všetky spomienky, aby som ovládla blesky? Predsa som to stále ja, nie? Zakrúžila som rukami nad hlavou. Zdalo sa akoby vietor dul v súlade s mojimi pohybmi. Takmer som cítila to divoké iskrenie v dlaniach. Vzdialene známu silu, čo ma hnala vpred. Nohy sa mi však na ploských kamienkoch pošmykli tak, že som sa skrútila do akejsi neohrabanej piruety a zastala po lýtka vo vode.

Max statočne zadržiaval smiech: „Čo to vyvádzaš, Ly?"

„Ja na to prídem," odvrkla som.

„Tým, že budeš búšiť do vzduchu?"

Zahanbene som sklonila hlavu. Zatiaľ čo slnko mizlo v atramentovej čierňave a kdesi v pozadí kŕkali žaby, moja sila odznievala v slabej triaške. Max sa prečľapkal ku mne. Dlho sme stáli len tak, mlčky, nad nami húfy tancujúcich hviezd.

„Vieš, asi je dobré, že si do jazera nevypálila smršť bleskov."

„Asi áno."

„Ly." Povzbudivo mi stisol plece. „Netráp sa. Tvoje schopnosti nezmizli, len..."

„Už nemáme čas," prerušila som ho hlasom takým bezvýrazným a rezignovaným, až som sa ho v prvom momente zľakla. „Sme ďalší na rade. Môžu tu byť každou chvíľou. Možno ani nepostrehneme ohnivú vlnu na horizonte a už budú pršať iskry a nádvorie zmizne v dyme. Čo budeme robiť potom? Stihneme vôbec nejako zareagovať? Zastaví niekto plamene skôr než rozožerú múry Virgínie a premenia na prach všetko, od vstupnej brány až po najvyššiu vežu a ľudí, ktorí im prídu do cesty?"