Akáša

24. Proti živlom

Mesto spalo, zahalené do sivého oparu nedávnych udalostí. Ľudia, ktorých sme míňali, pôsobili nehmatateľne, rozplývavo. Mátožne sa presúvali námestím a ich kroky na kockovej dlažbe nevydali takmer žiadnu ozvenu. Väčšina obchodov bola zatvorená. Strnulý zamestnanci zmietali z terás posledné úlomky skla a zdemolovaného nábytku. Jednotvárne hlasy novinárov unášal jesenný víchor v jemných dažďových retiazkach. Nad zváľanými stĺpmi mramorového panstva sa vznášali kúdoly prachu a zhustená línia vojska ticho kopírovala hradby.

Zastali sme opodiaľ, ale aj tak nie úplne mimo kamerových záberov. Martin sa hneď zvalil na lavičku. Vyčerpane zvesil hlavu na operadlo a ruky si tisol na spánky. Eugen mi zatiaľ podával hlásenie o všetkom, čo som pre boľavé oči nemohla vidieť.

„Je tu vôbec niekto z rebelov?" pýtala som sa.

„Jasné, že nie," odsekol nezvyčajne podráždene, „čakala si, že tu zostanú Vladárovi pod nosom?"

„Ale kam teda mohli ísť?"

„Kamkoľvek. Do geta, do starých dokov, do iného mesta. Koho to trápi?"

„Maxa by mohlo," zamrnčal Martin.

„Myslím, že by chcel byť s nimi," pritakala som, "chcel by byť na blízku, ak by sa niečo zvrtlo, ak by potrebovali pomoc alebo len tak, aby bol užitočný. Pretože... taký on je, rozdal by sa pre všetkých." Slzy sa mi nečakane rozutekali spod viečok a spolu s nimi aj myšlienka, že by sme ho nemali hľadať. Max je oheň, ak sa pre niečo rozhodne, nezastavíme ho, ani s ním neudržíme krok.

„Ale notak!" Eugen mi pohladil ramená, späť vo svojej všeobecnej empatii. Pohľadom preskakoval odomňa k Martinovi a súcitne krútil hlavou. „Vy si naozaj myslíte, že by vás tu nechal? Osamelých, zranených, s mamuškou v jednom byte? Myslíte, že by sa hneď vrhol do ďalšieho súboja? Že by do toho išiel bez vás?"

Zahanbene som skryla mokrú tvár do dlaní. „Ja neviem, po tom, čo som povedala..."

„Bože, Lydi, všetko nie je len tvoja vina," zahriakol ma Martin. Prekvapivo sa pri tom dokázal presunúť do sedu. „Chcel odísť, odišiel. A už prestaň fňukať, je to neznesiteľné."

„Včera sme takmer zomreli, nemám právo na trochu sebaľútosti?"

„Daj aj iným priestor, aby sa mohli psychicky rútiť."

Vážne som prikývla, ale slzy mi aj tak stekali po lícach a vnášali do úst trpkú pachuť liečivej masti.

„Ak vás to upokojí," ozval sa Eugen, „pôjdem sa popýtať obchodníkov. Možno ho tu niekto videl."

„Idem s tebou!" zvolal Martin, ale ani sa nepokúsil vstať.

„Mohol by si, ak by si nevyplytval všetku energiu na hlúposti."

„Len... daj mi minútku."

„Možno by si mal niečo zjesť."

„Možno by si sa nemal starať."

Eugen zdvihol ruky na znamenie 'vzdávam sa'. „Dobre, dobre, kúpim iba pre seba." Ležérne vykročil k najbližšiemu fastfoodu.

Vyčerpaný telekinetik sa mi bleskovo zavesil okolo krku. „To nemyslel vážne, však?"

Pousmiala som sa a jemne ho poštuchla späť na lavičku. „Prečo ho nenecháš, aby to urobil za nás? Ledva sa udržíš na nohách a ja neprejdem dva kroky bez toho, aby som do niečoho nevrazila."

„Pretože mu neverím."

„Doslova ti zachránil život. Pomohol nám všetkým."

„To len aby získal našu dôveru," odvrkol.