On The Road [SK]

01. Lady Midday

Harry si zúfalo prehrabol vlasy a ceruzka, ktorú si pár minút dozadu zastrčil za ucho, spadla na zem. Ťuknutie, ktoré pri dopade vydala, však celkom prepočul - už dve hodiny sedel pri svojom písacom stole, tak pohrúžený do svojej práce, že absolútne nevnímal svet naokolo. Čítajúc si tie isté články stále dokola, sa snažil nájsť akúkoľvek stopu, no bezúspešne.

Brunswick, Severná Karolína: Našlo sa už piate telo...

...žiadni podozriví...

...polícia sa obáva, že ide o masového vraha...

...žiadne dôkazy...

...telá bez hláv...

...koľko vrážd, než polícia chytí páchateľa...

Harry si nahlas vzdychol a pomasíroval si spánky. Musí na niečo prísť. Ak by sa mu podarilo rozlúsknuť vraždy a napísať o nich pre svoje noviny, redaktor by mu určite dal na starosti dôležitejší stĺpček, ako Starosť o domácnosť. Možno by ho kolegovia z redakcie prestali volať zelenáč a on by si medzi nimi konečne našiel svoje miesto. Práve k tomu mohol prispieť seriózny článok. Netušil však, ako pokračovať - prečítal už úplne všetko, čo v novinách o záhadných vraždách našiel a aj na internete si prešiel nespočetné množstvo článkov, ktoré o nich hovorili. Vo všetkých bolo to isté - obete bolo napadnuté za bieleho dňa, nikde žiadne stopy po útoku, vlastne akoby im nebolo vôbec nič. Okrem toho, že im chýbali hlavy. Niečo tu nesedelo a Harry si zaumienil, že na to príde, a to aj v prípade, že za vraždy by bol zodpovedný sám Bezhlavý jazdec.

Avšak sedením na zadku a čítaním stále tých istých správ dokola nič nedosiahne, to mu bolo jasné. Možno by sa mal ísť na to miesto pozrieť osobne.

O hodinu neskôr už stál na stanici, s náhradným oblečením, foťákom, laptopom a notesom v cestovnej taške a v podstate celoživotnými úsporami v peňaženke - ak sa chcel dostať na to Bohom zabudnuté miesto v Severnej Karolíne, bude musieť aspoň trikrát prestúpiť a čo mu ostane, bude musieť použiť na ubytovanie, stravu a hlavne vložiť do svojho prieskumu. Potom môže už len dúfať v povýšenie a lepšie platený stĺpček.

Do Brunswicku dorazil neskoro v noci. Okamžite pochopil, prečo bol taký problém s dopravou na toto miesto - bola to malá dedina s jedinou cestou, popri ktorej stálo niekoľko domov a samotná nemohla mať viac ako tri kilometre. Z autobusovej zastávky sa teda vybral k jednému z domov, ktorý sa zdal najväčší a nápis nad dverami hlásal, že je to hostinec. Vnútri bola jedna miestnosť, v ktorej bolo natlačených niekoľko drevených stolov a vzadu sa črtal masívny pult s tučným mužom v zástere stojacim za ním. Zdalo sa, že Harryho príchod ho prekvapil, až mu z ruky vypadla handra, ktorou utieral pohár, a podobne reagovalo aj niekoľko starších mužov sediacich pri stole v rohu. Harry sa tomu nemohol čudovať - vzhľadom na nedávne udalosti v dedine tam zrejme v tejto dobe nechodilo veľa turistov.

"Čo si želáte?" opýtal sa barman, keď Harry prešiel až k pultu.

"Ja..." Harry zaváhal, či prezradiť pravý dôvod jeho príchodu, aj keď mu napadlo, že barman to už dávno tušil. Napriek tomu ho zamlčal. "Neviete, kde by sa tu dalo pár dní prenocovať?"

Barmanovi od prekvapenia vyskočilo obočie a Harry postrehol, že aj vrava od stolíka v rohu utíchla - chlapi zrejme počúvali.

"Môžem vám poskytnúť tú najlepšiu izbu za polovičnú cenu," vravel hostinský, zrejme uvažujúc nad tým, že v časoch vrážd taký veľký záujem o ubytovanie nebude a len čo Harry prikývol a zapísal sa do zoznamu hostí, zložil zo steny kľúč a vyšiel spoza baru, naznačujúc Harrymu, aby ho nasledoval. Cestou po schodoch, pričom každý druhý nahlas zavŕzgal, sa Harry cítil povinný vyplniť nejako to ticho a tak začal nezáväzný rozhovor.