Moja kamarátka Ana

9.Návrat

Neustále mi to vŕta hlavou a nedá mi to spať.Niečo sa tu deje.Mimo mňa.A mňa to neskutočne štve!Veď koho by aj nie?Nevedomosť je jedna z najhorších vecí,čo sa môže prihodiť...komukoľvek.Neustále som sa prevracala v posteli,nie a nie zaspať.Hlavou mi priam lietalo milión myšlienok a scenárov čo by sa mohlo diať a ako by to mohlo dopadnúť.Ako mám sakra pri takomto niečom zaspať?!

Nakoniec som svoj boj so spánkom vzdala a posadila som sa na postel.Čo teraz?Nesmiem opustiť izbu a tu v nej nemám absolútne nič,čím by som sa zabavila kým sa unavím aby som mohla zaspať.Porozhliadala som sa po izbe.Predsalen čo ak náhodou?Hm nie,naozaj nič.Bohužiaľ.Tak čo teraz? Spať sa mi nedá a ani nemám čo robiť.Po rozume mi neustále neprestávali behať myšlienky.Nie a nie sa zastaviť.Čo s tým?

Sakra čo to tu trepem?!Som tu už dlho,stále som len v postely.Veď to nie je normálne!Mala by som sa predsa hýbať!Pomaly a neisto som odkryla paplón.Pomaličky som položila nohy cez postel na zem.Brrrr!Zem bola priam ľadová.

"Nerob to!" z ničoho nič sa ozvalo.Stuhla som.Srdce mi začalo divoko biť.Pootočila som hlavu.Vrátila sa.Stála tam opäť,tam kde aj predtým.Moja milovaná,nebohá sestrička.
"Nerob to!" zopakovala.
"Čo nemám robiť?" spýtala som sa nechápavo.Klára predsa nikdy nebola z tých,čo dodržiavajú pravidlá a zrazu mi vraví aby som poslúchala?
"Nevstávaj!Nechoď nikam!Ostaň tu somnou!" odpovedala a ja som stále nechápala,o čo jej ide.Prečo by som sa nemohla trochu prejsť po izbe?
"Veď sa len trochu poprechádzam po izbe,nemám v pláne odísť.Neboj sa." sakra naozaj sa s ňou rozprávam?S nejakým prízrakom alebo čo?Asi mám už haluze,blúznim,nečisto mi hrablo.
"Nesmieš!Ostaň na postely!" výhražný tón?! Vážne?!
"Potrebujem sa hýbať.Bože veď sa prejdem len po izbe.Nič sa mi nemôže predsa stať." a s týmito slovami som sa pomaly zdvihla.

Keď som sa pozrela naspäť na to miesto,sestra tam už nebola,opäť sa vyparila.Hm divné ale okej,kašlať na to.

Spravila som jeden krok a potom druhý.Potom ďaľší.Zrazu sa mi podlomili kolená a ja som tresla na zem hubou dole.Zacítila som v ústach známu železnú chuť.Krv.Och bože!Pomaly som sa zdvihla a postavila.Nejak som sa dostala ešte k postely a sadla som si na ňu.V ústach mi tá chuť neustále ostávala.Jazykom som si prešla po všetkých zuboch.Boli v poriadku.Tak odkial potom ide tá krv?Rukou som si prešla po ústach.Keď som ju odtiahla,zbadala som na nej krvavý flak.Prosiiim nech to nie je nos.Zatlačila som rukou jemne o nos.Nebolel.Jazykom som si prešla po perách.Nahmatala som ním akúsy ryhu a zacítila som opäť tú chuť krvi.

Áno.Rozbila som si peru!Och už len to mi chýbalo.No výborne.Ešte sa doriaď aj sama veď málo ti je v tejto nemocnici však?Och bože asi ma urve.Čo teraz?

Fajn no tak som sa aspoň trošku prešla ale toto mi fakt nevyšlo.Čo poviem doktorovi,keď sa ma na to bude pýtať?!Och...sakra,sakra,sakra!Lena ty si ale blbá!Konať bez rozmýšlania,ešte aj vlastnú sestru nepočúvneš!Čo to zas táram?!Asi sa mi zas len sníva.No to je jedno,každopádne by som si mala naspäť ľahnúť a spať.Ani neviem koľko je hodín.