Moja kamarátka Ana

15. To nie je môj doktor...

Snažím sa spomenúť si na čokoľvek...či sa to stalo alebo to bol len hlúpy sen...no moja hlava akosi nechce spolupracovať...
Už asi 2 hodiny vkuse len pozerám do stropu a premietam si obrazy...snažím sa vnímať zvuky ktoré ich sprevádzali...
Zamrazí ma...tie čísla tých izieb...na tej sále...predsa operovali moju sestru!
...
...
...
Preboha...
To nie je možné...
Čo ak...nezomrela?
Alebo áno?
...
Chod mojich myšlienok preruší známe vŕzganie dverí.Strhnem sa a pozriem sa smerom k nim. Samozrejme vo dverách stojí sestrička...ale iná než obvykle...čo sa to zase deje?
"Slečna tak už ste hore" pokúsila sa o úsmev,nesmelo vošla dnu a zavrela za sebou dvere. Vyzerala tak mlado. "Asi ste mali nejaké divoké sny,v noci ste spadli z postele a udreli ste si hlavu o tamten stolík,div že ste si hadičky z rúk nevytrhali" ukázala na nočný stolík vedľa postele,kde my večne odkladali tácky s jedlom. Potom mi venovala ustarostený pohľad. "Ale...ja...no...teda...budem v poriadku či nie?" pozrela som na ňu prosebne. "Iste,bol to len menší otras a nájde sa nejaká tá hrča či modrina. Vezmeme Vás potom na röntgen a uvidíme,čo to povie. Poprípade CT hlavy aby sme skontrolovali stav mozgu" znova sa pokúsila o úsmev. "Dobre.Vďaka za info" pokúsila som sa na ňu usmiať i ja. Bez slova sa otočila a vyšla z izby. Obzerala som si stolík.Nejak sa mi to nezdalo.Nemal na sebe žiadne známky manipulácie alebo akéhokoľvek poškodenia.Ale možno sa to predsa mohlo nejak stať.Radšej som sa mu otočila chrbtom a pokúsila sa zaspať. Absolútne som nemala pojem o čase ale bola som už tak strašne unavená...
Netrvalo dlho...
A spánok si prišiel pre mňa...
Ach...
Sladký spánok...
Milovaný spánok...
************************************
Pocítila som akýsi závan chladu.Otvorila som oči.Prikrívka bola na zemi,okno otvorené dokorán.Chcela som vstať aby som ho zatvorila a potom sa schovala znova pod perinu...
Ale...
Nevedela som sa pohnúť...
Absolútne som sa nevedela pohnúť...
Jediné čo som dokázala bolo žmurkať očami a obzerať sa nimi okolo seba...
Nechápala som to...
Čo sa to zase deje sakra?!
Chcela som kričať o pomoc...
No nedokázala som ani len ústa otvoriť a nie to ešte vydať nejaký zvuk...
Veľmi ťažko sa mi dýchalo...
Zavrela som oči a pokúšala som sa pomaly a pokojne z hlboka dýchať...
Len som ticho dúfala,že ma niekto príde zachrániť...
Ktokoľvek...
Čokoľvek...
Len nech to kurva prestane...
************************************
Ležím tu takto už snáď hodinu...
Otvorili sa dvere...
Niekto v nich stojí...
Osoby...možno 2-3...
Ale prečo sakra šepkajú?!

Sestrička:"Vyzerá že spí..."
Doktor:"Výborne!Ak naozaj spí,môžeme ju teda preložiť.Pichol som jej niečo na upokojenie.Ani si toho nevšimla.Minimálne ešte tak 3 hodiny sa ani nepohne.Žiaden strach."
Sestrička:"Fajn.Zavolám si posili a prevezieme ju na tú izbu.Už vie toho až moc.Určite niečo už tuší.To nesmieme dopustiť!"
Doktor:"Správne!Musíme to spraviť čo najrýchlejšie,kým ešte spí.Poprípade jej pichnite ešte jednu dávku.Bude to istejšie."

Dvere sa zavreli.
Čo to kurva má znamenať?!
Čo toto kurva má byť?!

Zdravím vás čítatelia a čítateľky 😁 tak ste sa konečne dočkali ďaľšej kapitolky 😅 Prepáčte,že mi to vždy tak dlho trvá,ale mám toho veľa a keď je voľno tak nie vždy sa dá písať,tak snáď mi odpustíte a dúfam,že kapitolka sa páčila a budú sa vám páčiť aj tie ďaľšie 😊 papa 😘