Pobláznená (Prebieha celková úprava diela a prepis)

Kapitola 16

Otvorím dvere. Patrika nikde nevidím. Divné. Ako zatváram dvere, spoza nich vyskočí.

„Baf!"

„Ježiš. Chceš, aby som dostala infarkt? Toto už nikdy neurob."

„Prepáč. Chcel som ťa prekvapiť."

„To sa ti podarilo."

„Ukáž fotky." Stuhnem.

„Prosím?"

„Tú veveričku, čo si fotila. A... Prečo si taká ufúľaná, ako keby si sa váľala po zemi," očerveniem.

„Hľadala som ju. Liezla som po zemi, aby som ju mohla odfotiť, ale nestihla som ju. Nechcela som zapínať blesk, aby som ju nevyľakala. Fotky boli tmavé a nič nebolo vidieť, tak som ich vymazala."

„Aha. No nevadí. Počuj, rozmýšľal som. Pôjdeš so mnou zajtra na prechádzku? Možno ju tentoraz naozaj odfotíš. Nechcem, aby si po tme chodila sama."

„Dobre. Uvidím, ako sa mi zajtra bude chcieť. Myslím, že po tej dnešnej ma ráno budú bolieť nohy a chcem si ísť aj ráno zacvičiť."

„Dúfam, že nie veľa. Ak chceš, môžeme ísť niekam von na večeru. Nemusíme byť v hoteli. Bude sobota."

„Uvidím, ok?"

„Super. A teraz ťa pomaly vyzlečiem, položím na posteľ a budem sa snažiť ťa urobiť stále dokola a dokola a... Dokola," začne ma pomaly rozopínať.

„Nemôžem."

„Čože?"

„Musím... Musím sa osprchovať. Som spotená a ufúľaná a..."

„Tak ale rýchlo," plesne ma po zadku a dá mi pusu na líce.

Vstúpim do kúpeľne, zamknem a opriem sa o dvere.

Ako mu to poviem.

Blik, blink.

Vytiahnem z vrecka mobil a prečítam sms od Emy.

Tak ako?

Na hovno.

Môžeš mi zavolať?

Nie. Som zamknutá v kúpeľni a za dvermi čaká Patrik.

Ouuu. Myslím, že si viem domyslieť. Ozvy sa mi hneď, ako budeš môcť.

Jasné. Ahoj a dobrú noc.

Aj tebe.

Inak... Tie palce mi drž stále a poriadne!

Po sprche zamierim do spálne. Musím rýchlo zaspať. Dvere na balkón sú otvorené. Trochu nakuknem. Vidím sviečky... Šampanské. Ó bože. On sa snaží o romantický večer. Dnes? Nemôžem. Nie dnes. A neviem, či vôbec. Rýchlo zaleziem pod prikrývku a snažím sa zaspať.

„An?"

Ja nespím. Do Boha.

Cítim, ako sa podo mnou prehne posteľ.

„Spíš? Tá prechádzka ťa asi unavila viac, ako som si myslel. Som hlupák. Mal som ti ten balkón ukázať skôr."

Chudák. Tak sa snažil. Trhá mi to srdce.

Vzdychne si.

„Tak zajtra. Spi sladko," pobozká ma ne čelo a odíde. Počujem, ako sfúkava sviečky a pokladá poháre aj so šampanských na stolík. Vyzlečie sa, ľahne si ku mne, prikryje sa a zašepká: „Mám ťa rád, An. Dobrú noc."