✔️○Milujem ho○✔️

○5○

Cleo

Preto som mu povedala, že nie je pravda, že nemá priateľov, pretože by som chcela byť jeho kamarátkou. Je to fajn chalan a úprimný. A hlavne s dobrým srdcom.

,,Ako to myslíš? Ja nemám priateľov. Síce si za to môžem sám, ale to je jedno. Kto by sa chcel rozprávať s čudákom s kapucňou?"

,,Práve sa pozeráš na človeka, ktorý by sa rozprával s čudákom s kapucňou." pozrela som sa na neho. Na tvári sa mu objavil nádherný, široký úsmev.

,,Myslíš to vážne?"

,,Jasné, že áno." usmiala som sa znova.

,,Chceš tým povedať, že by si sa kľudne rozprávala pred ľuďmi s čudákom?"

,,A prečo nie? Zakážu mi to?"

,,Budú ťa ohovárať a to ja nechcem... stačí, že si šuškajú o mne. Nechcem aby si sa cítila zle len kvôli tomu, že sa budeš so mnou rozprávať..."

,,Nech ma ohovárajú. Mňa to nebude zaujímať. Aspoň budú vedieť, o čo prišli."

,,Si vážne výnimočná."

,,To si nemyslím." povedala som a zoskočila zo stola.

,,Ja si to nemyslím. Ja to viem." Len som sa nad ním pousmiala. Áno, budem jeho kamarátkou. A nech si každý myslí čo chce. Je to môj život a nie ich!

Počuli sme štrnganie kľúčov. Čo znamená, že nás prišli otvoriť. Thomas si znova nasadil kapucňu.
Prečo? Prečo si ju znova musel dať? Bola som z toho smutná. Len čo učiteľka otvorila dvere, Thomas vyšiel z triedy ako vietor. Hneď som sa za ním rozbehla.

,,Thom! Počkaj!"

Thomas

Len čo som počul štrnganie kľúčov, nasadil som si kapucňu. Všimol som si smutný pohľad Cleo... Keby som vedel, že z toho bude smutná, tak si tú sprostú kapucňu nedám. Len čo sa otvorili dvere, tak som vyšiel rýchlo von.
Chcem aby sme boli priatelia, ale nechcem aby jej kvôli tomu ľudia robili zle, alebo aby ju ohovárali. Nechcem aby sa kvôli mne cítila zle. Počul som, ako na mňa kričí a tak som zastavil.

,,Kam ideš?" spýtala sa ma, keď ma dobehla.

,,No to ešte neviem. Možno domov a možno sa budem len tak potulovať po meste. Čo ty?"

,,Ideme sa potulovať spolu?" navrhla.

,,Kľudne. Ale najprv by sme si mali odložiť niekam veci. Hádam nechceš po meste vláčiť tašku plnú kníh."

,,To máš pravdu." zasmiala sa.

,,Poď. Odložíme si veci u mňa doma. Je to odtiaľto len kúsok."

,,A čo si pomyslia tvoji rodičia?" mykla plecami.

,,Keby boli oni doma, tak by to bol zázrak."

,,Prečo?"  Vedel som, že sa bude čudovať.

,,Doma sa ukážu raz za dva týždne. Buď sú v práci, alebo cestujú po svete. Nemusíš sa báť toho čo si pomyslia, pretože oni doma nebudú. Tak ako vždy."

,,Prepáč... to ma mrzí."

,,To je v poriadku. Ja už som si zvykol."

,,Nemal by si si zvykať naďaľej." usmiala sa.

,,Načo by som si nemal zvykať?"

,,Nechaj to tak." ťahala ma za ruku, na náznak toho, aby sme už šli. Naposledy ma niekto držal za ruku, keď som bol ešte v škôlke.