Musím už ísť

Kapitola 2. - Žltá ponorka

Kým kráčam za ostatnými do študentského baru, premýšľam, ako a kde by som Miša ešte mohla stretnúť. Keď chodil k nám do školy, vedela som o ňom všetko. Každý rok som si ho vyhľadala v školskej ročenke, ktorá sa nazývala Almanach. Kamarátila som sa s dievčaťom, ktorej kamarátka chodila s Mišom do triedy, a nenápadne som od nej ťahala informácie. Dokonca mi zohnala aj jeho oznamko s fotkou. Doteraz ho nosím v peňaženke. Po maturite som ho stratila z dohľadu, akoby sa prepadol pod zem. Ale keď dnes spomenul, že majú prednášky, znamená to, že chodí na miestnu univerzitu. V Trnave máme tri. Ak by som sa dostatočne dlho obšmietala okolo nich, možno by som na neho „náhodou" narazila. Uvedomujem si, že takto asi zmýšľajú stalkeri. Ani im to asi nepripadá zvrátené. Pretože odrazu sa mi zdá celkom prirodzené niekoľko hodín posedávať na lavičke pred cudzou školou a špehovať neznámeho človeka.

„Ľudia, všetko je plné," vyhlási Igor, keď nakukne do podniku. Vôbec sa nečudujem, určite mnoho tried odchádza na akademický týždeň a Student Bar je veľmi obľúbený.

„Tak kam teda?" prehodí si vrkoč cez rameno Kristína.

Všetci okamžite začnú sypať z rukáva názvy vychytených barov a letných terás. Len ja nehovorím nič. Som ten typ sivej myšky, ktorá ide vždy s prúdom, nesnaží sa presadiť svoj názor, pretože by ho aj tak nikto nepočúval. Nepatrím práve medzi najpopulárnejšie dievčatá v triede. Nie som neobľúbená, iba... tuctová a nezaujímavá. A tiež väčšinou nedokážem bohvieako prispievať do konverzácie, keďže veľmi nikam nechodím, naši ma len neradi púšťajú na akcie, a keď už, musím sa vrátiť domov s posledným autobusom. O jedenástej. Ešte aj tá ufúľaná Popoluška na tom bola lepšie. 

V hudbe sa tiež nevyznám, väčšinou počúvam len rádio, páči sa mi zopár odrhovačiek, s ktorými sa hanbím priznať dokonca aj pred Petrou. Na druhej strane rada čítam, sci-fi, fantasy, steam punk, cyber punk, dievčenské romány, detektívky... všetko, čo sa mi dostane pod ruku. Ale diskutovať o knihách nie je v našej triede práve na vrchole rebríčka aktivít, takže vlastne sa nemám veľmi o čom rozprávať. Nie som ani šprtka, takže ani u učiteľov nie som priveľmi obľúbená.

Spolužiaci sa pohnú ďalej a ja kráčam s davom. Pozorujem Kristínu, ako sa jej pri chôdzi hojdá zlatý chvost, Lenku s dlhými nohami v minisukni, Adrianu v tričku s logom miestneho volejbalového družstva, kam patrí. Tiež by som rada niekam patrila, ale akosi si nedokážem nájsť miesto. Stále mám pocit, že som po celý čas svojej existencie iba pozorovateľ. Že môj život je v stand-by móde a na niečo neustále čakám.

Igor nakukne do každého baru na pešej zóne, nikde nie je dosť miesta pre tridsať deciek. Až celkom na konci ulice, v rožnom dome je obrovský dvor, kam zvyčajne chodievajú piť bezdomovci a nádejní alkoholici, pretože tam nalievajú poldeci za päťdesiat centov. Všetci ohŕňajú nos, ale nemáme na výber – buď toto, alebo rozchod domov.

Výčap je špinavý, na záchod by som si tu zrejme netrúfla ísť, ale v strede kvitne košatá lipa, pod ktorou sú stoly a lavičky. Vlastne sa mi tu celkom páči. Nie je to nóbl ako podniky, kam patrí Adriana, Lenka a Kristína, nepostávajú tu nagélovaní chlapci v obtiahnutých džínsoch, ani motorkári, pred ktorými by sa dievčatá museli predvádzať. Toto miesto je anonymné, nízkonákladové, bez pretvárky. Je mi sympatické, pretože mi čímsi pripomína mňa.

Počkám, kým si ostatní posadajú a s Petrou sa vopcháme na voľné miesta na kraji.

„Čo si kto dá?" opýta sa Igor a potrasie klobúkom. „Každému by malo vyjsť na drink. Vlastne v tomto pajzli aj na dva."

Okolo mňa padajú objednávky na pivo, vínny strek, gintonik, beton a vodku s džúsom.

„Kofolu," zamrmlem zahanbene. Nikto sa mi však neposmieva, pretože som im úplne ukradnutá.

Začína sa debata o tom, kto kam pôjde, až zmaturuje.

„Do Brna na medicínu," chváli sa Lenka.

„Na umeleckú školu," nedá sa zahanbiť Kristína.

„Mňa už oslovili z reprezentácie, budem hrať profesionálne," tromfne ich Adriana. Keby samochvála srdela, tá baba by musela chodiť po svete s plynovou maskou.

Opäť len mlčím. Ja som si podala prihlášku na miestnu univerzitu, aj to neviem, či ma vezmú. Nemám nič, čím by som niekoho ohúrila. Slová okolo mňa sa začnú zlievať do nezrozumiteľnej masy, myšlienkami blúdim v inej realite, v ktorej skončím prestížnu univerzitu s červeným diplomom a dostanem ocenenie za nejaký úžasný vynález prospešný ľudstvu. A z nevýraznej tínedžerky vyrastiem na krásnu úspešnú mladú ženu. Všetky spolužiačky by zbledli závisťou.

Čašníčka s Igorom prinášajú na stôl poháre. Pomaly chlipkám ľadovú kofolu. Teraz mi je ľúto, že som si neobjednala niečo nechladené, pretože ako poznám svoje hrdlo, zajtra ma bude bolieť a mama zase bude horekovať, rozbolí ju žlčník a aj pri srdci a Jaro sa rozčúli, že je všetko iba moja vina. Držím si pohár pri ústach, tvárim sa, ako sa dobre bavím a pozerám na hodinky, kedy sa budem môcť zdvihnúť a vyhovoriť na to, že potrebujem stihnúť autobus.

Asi nie sme jediní, ktorí nedokázali nájsť voľné miesto v slušnom podniku. Drevená brána do dvora sa otvorí a dnu vojde skupinka chlapcov. Jeden z nich nesie gitaru, ďalší malé bongo bubny. Smejú sa. Na sekundu závidím aj im. Aj z diaľky vidno, že niekam patria, majú svoj štýl, kamarátov. Jeden z nich kráča otočený chrbtom, pretože ostatným niečo ukazuje.

Prižmúrim oči, aby som lepšie videla. Na jeho taške je našité logo skupiny Beatles a obrázok žltej ponorky, ich známej pesničky. Poskočí mi žalúdok, pretože presne túto tašku som už dnes videla u toho chalana, ktorý kráčal po pešej zóne s Mišom. Okamžite preskenujem hlúčik chlapcov. Bingo! Vysoký, tmavý, usmiaty, Mišo je celkom vzadu.

---

Ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastnili súťaže :-) Výherkyňou sa stala @@bihajka1, gratulujem :-) Darček je na ceste, nová kapitola na svete :-)