Musím už ísť

Kapitola 30. - Sľub

Periférne si všimnem, že okolo nás prechádza policajné auto. Spomalí, ale nezastaví. Mišo ho úplne ignoruje. Zdá sa, že to čo robí, ho celkom pohltilo. Skúma mi jazykom ústa, prstami masíruje pokožku na krku a chrbte. Ešte nikdy som sa takto nebozkávala. Ani som len netušila, že je možné prežívať niečie dotyky tak intenzívne. Keď prestane, točí sa mi hlava a sotva si uvedomujem, kde som.

„Vedel som to," povie. „Vedel som, že s tebou to bude iné."

Netuším, o čom hovorí, ale som momentálne príliš zaneprázdnená tým, aby sa mi nepodlomili kolená, než aby som po tom pátrala.

„Uhm, vravel si, že si na mňa v poslednom čase myslel. Prečo si potom nešiel na túru? Prečo si nič nepovedal už skôr?" habkám.

Oprieme sa chrbtami o drsný múr a zvezieme sa dolu, kým takmer nesedíme na chodníku.

„Premýšľal som nad túrou, ale napokon sa mi nechcelo. Vždy robíme to isté, potreboval som zmenu. Ak by som bol šiel, tak len kvôli tebe, ale vedel som, že aj tak nebudem môcť nič urobiť, nuž som napokon zostal doma."

„Nechápem. Prečo si mal pocit, že nič nemôžeš urobiť?"

„Sľúbil som to."

Zarazím sa.

„Sľúbil? A komu?"

Pozrie na mňa. V tme sa mu lesknú očné bielka.

„Keď si začala s nami chodiť von, s chalanmi sme si dali sľub, že ani jeden z nás si s tebou nikdy nič nezačne. Vieš, aby sme nedopadli ako Beatles, ktorí sa nakoniec rozpadli kvôli Yoko Ono."

„Nemám šajnu, o čom hovoríš," priznám sa. Som trochu stratená.

„Si predsa jediné dievča v chlapčenskej partii. Skôr či neskôr sa jednoducho stane, že sa jednému z chalanov začneš páčiť. Čo ak by sa to stalo viacerým? Nechceli sme, aby sme sa hádali kvôli dievčaťu."

„To je blbosť," protestujem. Nedokážem si predstaviť, že by mali o mne Kamil alebo Olino akékoľvek romantické myšlienky.

Mišo len mykne plecom.

„Každopádne sme sa tak dohodli a chcel som sľub dodržať."

„A čo teraz? Keď už si ho porušil?"

„Neviem. Asi jeden z nás bude musieť prestať chodiť von. Také máme pravidlá – žiadne páriky v partii. Ak chceš, odídem ja, aj tak ma to už veľmi nebaví."

„Neblázni, sú to tvoji kamoši. Je hlúposť, aby si nesmel chodiť von, keď tam budem ja." Trochu sa mi trasie hlas. Nechcem, aby Mišo prestal chodiť von, no zároveň sa chalanov nechcem vzdať ani ja. Prečo majú na všetko také bláznivé pravidlá?

„Mohli by sme sa striedať," povie zamyslene. „Alebo by sme si to mohli nechať pre seba."

Nepáči sa mi predstava, že by som všetkým zase klamala a niečo tajila.

„A čo presne si chceš nechať pre seba?" opýtam sa opatrne. „Že si ma iba pobozkal? Veď to nie je také hrozné."

Skôr cítim, než vidím, že Mišo sa usmeje.

„Iba pobozkal?" Natočí sa kúsok ku mne. „Bolo to ako nejaký prírodný úkaz. Halleyho kométa, ktorá sa ukáže raz za sedemdesiatpäť rokov. Toto nebol iba bozk, bolo to úžasné."

Neviem, ako sa ho spýtať na to, čo chcem vedieť. Chodíme teraz spolu? Alebo sme len bozkávací kamoši? Zhlboka sa nadýchnem a nazbieram odvahu.

„Okej, ale čo to malo znamenať? Zafungovala chémia alebo je medzi nami niečo viac? Hovoril si, že do partie nesmú páriky. Sme teraz pár?"

Poškriabe sa na hlave.

„Nepremýšľal som. Je to dôležité? Potrebuje mať človek na všetko nálepku?"

Rada by som odpovedala, že ja áno, pretože mám vo veciach rada jasno, ale bojím sa, že mi povie, aby sme sa na to vykašľali a zostali iba kamošmi.

„Takže čo ďalej?"

„Niečo vymyslíme," zašepká mi do ucha tesne predtým, než ma zase pobozká. Prvý raz bol nádherný. Pri druhom raze mám pocit, že ak by ma už nikdy nepobozkal, zomrela by som.