Musím už ísť

Kapitola 12. - Začiatok niečoho veľkého

„No hej, ale nedávam tomu veľkú šancu," prižmúrim oči pred slnkom, aby som mu videla do tváre. Cez rameno má zase prevesenú tašku so žltou ponorkou, na sebe snehobielu košeľu a v ruke drží sako.

„Dnes máme poslednú skúšku," vysvetlí svoje oblečenie. „Vlastne ja už som ju zložil," potľapká sa po taške, do ktorej si nepochybne schoval index.

„Takže čakáš na kamoša?" snažím sa znieť úplne neutrálne.

„Presne tak. Morálna podpora," zasmeje sa. Potom podíde bližšie k zoznamom a prstom prebehne po papieri. Nie je ťažké nájsť ma, som tu jediná Antónia. „Ešte ti zostáva takmer mesiac do prijímačiek. To je dosť času."

Preložím si misku s koláčom do druhej ruky, už mi začína oťažievať.

„Ideš niekomu gratulovať?" opýta sa, keď si všimne obsah misky.

„Už som bola, ale..." nechcem sa púšťať do debaty na tému otec, ale nechcem ani klamať. „... je to zložité."

Po tvári mu preletí tieň, ale hneď sa mu rozjasní.

„S tým sa netráp, život býva komplikovaný," potiahne sa za uzol na kravate a uvoľní ho. „A máš s tým koláčom teraz nejaké plány?"

Začudovane pozriem najprv na misku, potom na neho.

„Vlastne nie. Prečo?"

„Lebo vyzerá sakramentsky dobre," uškrnie sa... kruci, fakt sa ho musím opýtať na to meno.

„Máš na neho chuť?" docvakne mi.

„A určite nielen ja," žmurkne na mňa a kývne mi, aby som ho nasledovala.

Vedie ma cez vestibul ku schodisku, potom na prvé poschodie a labyrintom chodieb až do slepej uličky, kde na dlážke posedáva zopár študentov s nosmi zaborenými v papieroch. Mišo má nohy zložené do tureckého sedu, prstami bubnuje po kolene a ústa sa mu pohybujú, akoby si opakoval látku.

„Zohnal si mi nejaký kofeín?" opýta sa, keď zdvihne hlavu.

„Nie," zavrtí hlavou Musím-sa-ho-opýtať-na-meno, „ale zohnal som niečo lepšie," postrčí na dopredu. Nadvihnem misku ako obetný dar, tak trochu sa za ňu schovávam.

„Cukor?" zasvietia Mišovi oči.

„Asi tak tona," prikývnem a otvorím misku. „Nie je to bohviečo, len taký nepečený, ale zato sladký až dosť."

„Máme obmedzený rozpočet," vysvetlí Musím-sa-ho-opýtať-na-meno. „Študentský servis nám ešte nevyplatil brigádu. Každé jedlo zadarmo je ohromné."

Nemám koláč čím nakrájať, ale Mišovi to zjavne neprekáža. „Môžem?" opýta sa s rukou nad koláčom.

„Prečo nie?" myknem plecom naradostená, že aspoň niekomu som urobila radosť.

Načrie do mäkkej masy a naberie si na prsty. Vloží si kus do úst a privrie oči.

„Normálne cítim, ako mi to začína myslieť," povie blažene.

Zložíme sa k nemu na zem a Musím-sa-ho-opýtať-na-meno si tiež naberie kúsok.

„Ty si nedáš?" kývne Mišo bradou ku koláču.

„Musím si najprv umyť ruky," poobzerám sa po najbližších véckach.

„Dámske sú na prízemí," ukáže palcom na dlážku. Natiahne ku mne ruku a pred nosom mi zastane kus mazľavého koláča. „Ak ti to neprekáža, daj si. Prisahám, že som si ich pred chvíľou omýval."

Je mi jedno, či ich má čisté alebo neumyté od Vianoc. Je to predsa MIŠO!!! Otvorím ústa a na jazyk mi vloží ružovú gebuzinu. Našťastie je koláč lepší, než vyzerá.

Z dverí vyjde dievča a vyzerá parádne nahnevané.

„Globanka dnes nemá svoj deň," zaškrípe zubami a bojuje s tým, aby netresla dverami. Všetci na chodbe jednohlasne vzdychnú. „Päť minút prestávka a môže ísť ďalší."

Mišo sa postaví, odbehne na pánske vécka, aby si umyl ruky a napraví si nohavice. Oblečie si sako, ktoré mu podá Musím-sa-ho-opýtať-na-meno a jeho kravatu.

„Vy máte iba jedno sako?" zasmejem sa.

„Presne tak, Antónia," nadvihne obočie Musím-sa-ho-opýtať-na-meno, „a dokonca ani nie je naše. Požičiavame si ho od chalana z internátu, aby sme sa v tom nemuseli potiť, keď pôjdeme domov."

„Držte mi palce," pošúcha si Mišo ruky o nohavice a vojde dnu.

„Je to ťažká skúška?" opýtam sa jeho kamoša.

„Najťažšia z celého ročníka. Nikto ju neurobil na prvý raz, dnes je opravný termín."

Som nervózna aj za Miša. Zdá sa mi, že čas sa vlečie. Konečne vyjde Mišo von a vyzerá skormútene.

„Až také zlé to bolo?" poľutuje ho kamoš.

Mišo si zloží sako, hodí ho ďalšiemu chalanovi, ktorý čaká na skúšku a rozosmeje sa.

„Dámy a páni, oficiálne mám uzavretý prvý ročník!" zapumpuje rukou vo vzduchu a vystrúha tanečnú figúru, pri ktorej sa otočí okolo vlastnej osi. Zohne sa, naberie si kus koláča a s plnými ústami a zababranými prstami ukáže na mňa.

„Ty!"

„Čo ja?" zamračím sa.

„Nosíš mi šťastie. Odteraz budeš môj talizman." Utrie si ruku a pozbiera veci. „Ideme?"

Nasledujem chalanov pred budovu.

„Tak," pomädlí si Mišo ruky, „ideme?"

Musím-sa-ho-opýtať-na-meno si napraví rameno tašky a prikývne. Vykročia smerom do mesta. Je mi čudné, že sa so mnou ani nerozlúčili.

„Tonka, no tak poď!" obráti sa ku mne Mišo, keď vidí, že váham. Vráti sa o dva kroky naspäť, položí mi ruku okolo ramena a potiahne ma so sebou. „Priniesla si mi šťastie, zaslúžiš si oslavovať s nami."

7 1im