More Than Life /SK/

-16-

*HOLDEN*

Po tvári mi prešiel vánok chladného vzduchu a prebudil ma z bezsenného spánku, ktorý som po dlhých, prebdených nociach s radosťou prijal.

Ako to, že som sa neprebudil v pote a s búšiacim srdcom?

Pri posledných spomienkach na  momenty  pred tým, ako som zaspal, som prudko otvoril oči a vystrelil do sedu, akoby ma niekto bodol medzi lopatky.

Pohľadom som prebehol po izbe a zabodol ho do dievčaťa skrúteného na kresle pri písacom stole. Sedela ku mne otočená chrbtom, nohy mala pritiahnuté k sebe a lakťom na stole si podopierala hlavu.

Spala? Z tohto miesta som to nedokázal posúdiť, no pri mojom strhnutí sa ani nepohla. Musela spať.

Potichu som sa postavil z postele, dával som pozor, aby som ju neprebudil, a prešiel do kúpeľne. Musel som ísť do sprchy. Nechápal som, ako Anna mohla vydržať v jednej miestnosti s tak páchnucim človekom, akým som bol teraz ja. 

Zhodil som zo seba špinavé oblečenie a vyhodil ho do koša s praním. Len čo som vstúpil pod tečúcu vodu, pocítil som úľavu a pocit čistoty.

Anna si musela myslieť, že som pomätený.

Ani som sa jej nečudoval, no bol som presvedčený o svojom psychickom zdraví. Proste som mal slabšie obdobie. Anna to musela poznať. Vedela, ako som sa cítil. No ani sám som nevidel dôvod, ktorý by ma k tomu hnal. 

Potreboval som to?

Mal som jednoducho chuť dať všetkému na istú dobu zbohom a dohnať sa na pokraj zúfalstva tým, že som nemohol spať ani jesť?

Alebo to bol výsledok dlhého obdobia bez liekov, ktoré som kedysi užíval?

Vypol som prúd vody a osušku visiacu na vešiaku som si obmotal okolo bokov. Nemal som so sebou žiadne náhradné oblečenie a všetky tričká a nohavice som mal v izbe. Dúfal som, že Anna ešte spí.

No izba bola prázdna. Po Anne tu zostalo iba prázdne kreslo a upratané veci, o ktoré sa musela postarať, keď som spal. Rýchlo som sa obliekol do prvých vecí, čo som vytiahol zo skrine a prebehol chodbu v nádeji, že ju možno ešte stretnem na chodbe.

Prečo, dopekla?

"Holden!"

Loganov hlas mi akoby prebehol ušami, ho vôbec som ho neregistroval som ho. Z nejakého neznámeho dôvodu som potreboval, aby som zastihol Annu u nás doma.

"Kde je?" spýtal som sa bosý na chodbe, s vodou stekajúcou z vlasov.

Logan na mňa hľadel ako na idiota. Stál odo mňa len pár metrov a tváril sa, akoby videl prízrak.

"Logan, kde je Anna?" spýtal som sa ešte raz a nazrel som do chodby vedúcej k záchodu na prízemí. 

"Odišla." povedal sucho.

Prstami som si zašiel do mokrých vlasov. Logan sa na mne zasmial.

"Nevieš, čo si spravil, však?" tvár mal skrútenú v bolestnom výraze. "Ty si ani nevieš predstaviť, čo mi týmto spôsobuješ!" skríkol, až mnou trhlo.

"Prosím?" zašepkal som vykoľajený jeho výbuchom.

"Holden, ty si chorý človek! Nemáš to v hlave v poriadku!" kričal a prstom si poklepal po čele.

Ja som iba stál a počúval, čo mi povie.

"Žiješ v minulosti a snažíš sa ju odčiniť! Nechápeš, že s tým už nemôžeš nič spraviť? A nikdy si ani nemohol!"

Zaťal som päste. Bol to podvedomý reflex, keď sa ku mne priblížil idiot, ktorému som sa za jeho slová chystal rozbiť hubu.

"Grace mi bola ako sestra, chýba mi rovnako ako tebe! Ale vidíš ma užierať sa kvôli tomu?! Nie, pretože sa o teba starám ako o malé decko, ktoré si vyčíta každú poondiatu chybu!"

"Ako ti mohla byť ako sestrou?!" skríkol som aj ja naňho.

Bolo mi jedno, či sú v dome ďalší ľudia. Nech vedia, s kým bývajú. Nech vedia, čo som spravil. Aspoň mi dajú pokoj s debilnými otázkami.

"Ako?! Kto z nás dvoch každý boží deň bežal zo školy domov, aby sa uistil, či stále žije?! To ja som sa jej snažil pomôcť, snažil som sa jej z hlavy vytĺcť chorobnú posadnutosť, ktorá ju zabíjala!" pristupoval som k nemu bližšie a prstom som si bolestne bodal do hrude.

"A pozri, ako to dopadlo!" rozhodil rukami od tela.

Neviditeľná päsť mi pristála priamo na žalúdku. Zasiahla ma tak presne a tak bolestivo, až mi pri jeho slovách skrútilo žalúdok. 

"Bola to moja sestra!" skríkol som, no pri poslednom slove sa mi hlas zasekol v hrdle. "Našiel som ju v izbe, musel som vykopnúť dvere!"

"Presne to isté som robil ja kvôli tebe!"

Stáli sme tak blízko pri sebe, že by stačil jediný môj pohyb, a Logan by ležal na zemi so zlomeným nosom. No nedokázal som sa k tomu prinútiť, aj keď si to zaslúžil. A nie len zlomený nos. Fakt, že to je môj najlepší a jediný priateľ mi držal ruky zviazané. 

"Vykopol som tie debilné dvere, pretože inak by si bol mŕtvy!

Do riti. Mal pravdu. Dal mi druhú šancu. 

Napnuté svaly v rukách som uvoľnil a o krok ustúpil. Vedel som, že má pravdu, no nechcel som to počúvať od nikoho iného.

"A teraz-" odmlčal sa a aj on o krok ustúpil. Už nekričal, hovoril nepríjemne pokojným tónom. "-teraz si spravil presne to isté. Zamkol si sa v izbe a miesto toho, aby si prijal pomoc od najlepšieho priateľa, prijal si ju od neznámeho dievčaťa." odvrátil odo mňa pohľad a upriamil ho na schodisko.

Stáli tam všetci. Lucas, Zack s Priss, ktorá na mňa zdesene pozerala a Anna, ktorá sa snažila dlaňou umlčať vzlyky.