More Than Life /SK/

-20-

Dve hodiny ubehli, ďalšie tri ma čakajú. Cesta autobusom bola presne taká, ako som si ju pamätala. Dlhá, vyčerpávajúca, otrávená ľuďmi cestujúcimi so mnou.

Čas som si krátila iba tým, že som si písala s Priss. Zamestnávala ma správami o vianočných prípravách a o tom, ako sa darí Holdenovi počas mojej neprítomnosti.

Cítila som sa previnilo. Sľúbila som, že mu pomôžem a pri najbližšej príležitosti, kedy by som mohla mať plný dozor nad jeho spánkom, som sa zobrala a odišla za rodičmi, ktorých ani nechcem vidieť.

Priss: pokusim sa nanho dozriet :*

Vedela, že ma to trápi. Posledný deň som rozmýšľala len nad tým, ako s tým chlapcom zostať v kontakte. Správy by mi vôbec nepomohli a telefonát neprichádzal do úvahy. Sotva prehovorí, keď som s ním osobne.

S poslednými minútami dňa zabitého v pojazdnom šrote sme sa dostali do môjho rodného mesta. Neočakávala som, že by po mňa niekto prišiel. Mala som príležitosť prejsť sa na studenom vzduchu a ja som sa jej tešila.

Natiahla som si stuhnuté svaly po dlhej ceste a cez rameno si prehodila ťažký vak. Triasla som sa od zimy a snažila sa zavŕtať ešte hlbšie do šálu a čiapky.

Časť mojej mysle sa stále vracala k myšlienke, kde mi Holden zaspával na nohách a ja som sa mu prstami prehrabávala v jemných vlasoch. Nedokázala som si pomôcť. Bola to pasca, do ktorej som sa vedome nechala chytiť. Pohrávala som sa s tou predstavou a snažila sa ju spraviť čo najviac živú. Videla som jeho pery pootvorené, viečka privreté a výraz pokoja v jeho unavenej tvári.

Nemala by som naňho myslieť. Nie v tomto kontexte. Malo by ma trápiť iba to, ako sa vyspal a či berie svoje lieky. Predstavy podobné aki táto boli nereálne, iba prosbou kútika mojej mysle, ktorý si niečo nahováral.

Nie je v ľudských silách, aby sa niekomu páčil zjav, ako som ja. Hoci sa páčim sama sebe. Každý normálny človek sa na mna díva, akoby som ušla z obludária. Ale Holden nie. Holden vo mne vidí potentciál na napravenie chýb, ktoré podľa seba napáchal. Doprajem mu to. Dodám mu ten pocit, že mi skutočne pomáha, že zasa jem, aj keď som opäť žila z jedneho jablka na deň.

On potreboval moju pomoc viac, ako ja. A mala som pocit, že to s ním pomaly vzdáva aj Logan.

Zastala som pred veľkou kovovou bránou a zalovila po kľúčoch. O pol jednej ráno by ma aj tak nikto nečakal s otvorenou náručou, nemala som dôvod zvoniť a čakať a uvítací výbor. Sama som si odomkla, prešla po kamennom chodníku ku vchodovým dverám a vošla dnu.

Domov, sladký domov.

Ak sa to dá nazvať domovom. Miesto, kde som vyrastala, ľahlo popolom pred šiestimi rokmi a odvtedy sa všetko rúca ako spustená lavína.

Po tom, ako nám malý elektrický skrat zničil celý dom a všetko, čo sme mali, sme rok žili iba v moteloch. Luxus v podobe čistej kúpeľne, ako má tento obrovský dom, som nepoznala dlhých dvanásť mesiacov. Chcelo to peniaze a čas, kým sa takýto kolos postaví. Otec dlho pracoval, mama cestovala a zarábala na cestách. Zostávala som sama aj niekoľko dní. Bez rodičov, bez peňazí, takmer bez jedla.

Keď sme sa nasťahovali, naša finančná situácia bola viac ako dobrá. Neviem, kde na to zobrali a nikdy ma to nezaujímalo. Bola som rada, že sa môžem osprchovať bez toho, aby mi medzi prstami behala nejaká háveď. Zarábala som si tým, že som predávala svoje obrazy a peniaze si odkladala na univerzitu.

Mali sme peniaze a v škole som bola tá zahojená. Neustále si zo mňa uťahovali.

Keď má toľko peňazí, ani sa nečudujem, že je taká vyžratá.