More Than Life /SK/

-33-

Mala som pocit, že zhon a hluk v nemocnici nikdy neutícha. O piatej ráno ma zobudil rozhovor dvoch sestričiek priamo za dverami izby, kde som ležala, a hoci som zažila najpokojnejšiu noc za posledné týždne, stále som bola unavená.

A Holden očividne tiež.

Stále sedel v kresle, kde včera zaspal. Ruky mal však zložené na posteli pri mojich nohách a hlavu mal položenú na nich.

Považovala som za zázrak, že neodišiel. Otázky som naňho včera pálila cielene a on mi na všetky odpovedal. Až pokiaľ som nezaspala a neprišla o jediný pokus sa o ňom dozvedieť viac.

Dve hodiny som preležala takmer bez pohybu. Bála som sa, že by som ho mohla zobudiť, čo by som si vyčítala. Keď spal, vyzeral omnoho pokojnejšie. Túto noc sa nebudil a netriasol ako zvyčajne.

Aspoň som sa na to nezobudila ja.

Hrala som sa na mobile, robila poriadok v galérii a zo všetkých síl sa snažila, aby som si ho neodfotila.

Strhla som sa. Miestnosťou sa rozoznel mobil a ja som ten svoj rýchlo skryla. Holden sa však zobudil.

Prudko sa vystrel a telefón okamžite vytiahol z vrecka nohavíc, kvôli ktorým sa musel na kresle nadvihnúť, aby sa mu to podarilo. Zvonenie utíchlo a on sa na mňa splašene pozrel.

"Zobudil som ťa?" spýtal sa a vyplašený výraz vystriedal zamračený pohľad.

"Nie." pokrútila som hlavou.

Snažila som sa potlačiť úsmev, ktorý sa dral na povrch.

Holden sa zadíval na obrazovku mobilu a niečo si potichu zamrmlal.

"Zodvihni to, ak potrebuješ."

"Nie je to dôležité." pokrútil hlavou.

"Je sedem hodín ráno. Očividne to je dôležité."

Stisol pery do rovnej linky a vstal z kresla. S mobilom pri uchu potichu vyšiel z izby a nechal ma samú. Mohla som si iba domýšľať, kto mu volal. Takto ráno to nemohlo byť veľa ludí a aj z tých pár boli väčšinou jeho spolubývajúci.

Jeho hlas tlmili dvere, no niektoré slová som rozoznala a v duchu si nadávala za to, že som mu nedopriala súkromie pri telefonáte.

"Nie, naozaj nemôžem prísť."

"Mám tu povinnosti-."

"-dievča-"

"-nemôžem-"

"Prídem inokedy."

Po tej vete zmĺkol. Stál mimo môjho zorného poľa a nepočula som absolútne nič. Zrazu sa však ocitol priamo pred dverami a vošiel dnu s pohľadom upriameným na zem a rukami zovretými do pästí.

Ten človek nikdy neprekypoval pokojom. Ani spánok nemal pokojný, iba v určitých chvíľach vyzeral ako malé dieťa. No prevažovali hodiny krčovitého zovretia vakúšov či dokonca mojich rúk, hodiny mrmlania zo spánku a môjho budenia, keď sa čo i len pohol.

A teraz, keď som na ňom prvýkrát spozorovala bezproblémovú noc, rozhodil ho skorý telefonát.

"Stalo sa niečo?" začala som opatrne.

Posadila som sa na posteli a nohy skrčila pod seba.

Holden pokrútil hlavou. "Bol to omyl." mávol rukou a skrčil obočie.

"Klameš?" nadvihla som jedno obočie a uškrnula sa.

"Neklamem."

"Dá sa v tebe veľmi ľahko čítať." pretočila som očami.