LITTLE RED RIDING HOOD ✔

11.│Teatrálnosť

Neptúnovo divadlo bolo vzdialené od rieky (či čo to vlastne bolo. Phoenix sa to celé zlievalo do veľkej modrej masy) len niekoľko ulíc. Keď v závese s Tobiasom prekračovala ulicami s vysokými domami z pálených tehál, cítila slanosť mora, ktorá sa vznášala vo vzduchu a niesla sa tichým vetrom pomedzi ulice.

Divadlo bolo malé, schované medzi väčšími budovami, s nenápadný vstupom zo strany, z ktorej prichádzali. Tobias tvrdil, že z druhej strany ulice je divadlo nápadnejšie, osvetlené a priťahuje pozornosť tak akurát.

Phoenix prešla po niekoľkých betónových schodíkoch a vstúpila do divadla. Nachádzala sa kdesi v uličkách a chvíľu jej trvalo, kým sa rozhodla, kadiaľ ísť. Jej kroky ich zaviedli rovno do hľadiska, pred ktorým sa nachádzalo pekné pódium s kompletnou výbavou pre istú scénku.

Diváci tam neboli, šlo len o skúšku, ale vládlo ticho, hrala len hudba a v hľadisku sedelo zopár postáv, zrejme režisér hry a možno zopár pomocníkov s maskami či kulisami.

Phoenix stiahla Tobiasa na jedno sedadlo a sadla si vedľa neho. Naznačila mu, aby čakal a sledoval. Možno sa aj v samotnej hre mohol skrývať dôležitý kľúč.

Pokiaľ mala správne informácie, Ariana hrala úlohu druhej hlavnej postavy, pričou hlavnou postavou bol muž, agresívny vrah, ktorého hral istý rodený Talian, Natanael Montilio.

Phoenix sledovala ako sa postava s červenou šatkou na hlave pohla, zozadu sa k nej prikradol vrah. Ruku s nožom držal vysoko nad hlavou a Phoenix myslela len na to, aký nevhodný uhol si pre vraždu vybral.

Hudba zmenila tón, rýchlosť, intenzitu. Akoby celý svet zalapal po dychu. A keď jej vrah presekol krk a falošná krv dopadla na podlahu spolu s telom herečky, náhle všetko utíchlo.

Nebolo to ono. Phoenix to vedela aj napriek tomu, že nebola herečkou ani ničím podobným. Žena, ktorá ležala na zemi, sa ešte stále hýbala, nenápadne si masírovala bok, na ktorý dopadla.

Niekto z divákov vydal znechutené odfrknutie, ale hru neprerušil. Hudba sa zmenila na jemnú melódiu, takú aká býva v kostoloch, na chór, ktorý by pokojne mohli spievať aj anjeli.

Herečka sa s ťažkosťami vyteperila na kolená, zdvihla ruky, oči mala vytreštené a na tvári strhaný, nechápavý výraz. Zhora sa zniesli štyri postavy anjelov v bielych šatách a s ťažkosťami a nevhodným naťahovaním odniesli herečku z pódia. Bolo to absolútne nedôstojné.

„Toto je tá veľká hra, na ktorú sa teší celé mesto?" zvraštil čelo Tobias nechápavo a Phoenix mu len naznačila, aby zmĺkol. V tme videla ako prevrátil očami.

Muž uprostred, nepochybne Nathanael Montilio, mal v tvári rozcuchané tmavé vlasy, oči čierne ako uhlíky mu odrážali svetlo reflektorov, pričom hovoril svoje posledné slová, hudba klesala do temných nôt a ruky s nožom zdvihol vysoko nad seba.

Potom sa zabil.

Bolo to také jednoduché, až to Phoenix pripadalo smiešne. Ale bola v tom istá urodzenosť, čosi, čo celej situácii dodávalo šmrnc. Bolo v tom čaro divadla, ktoré celému dodalo nový nádych. Nathanael Montilio bol nepochybne talent.

Na pódiu sa zhromaždilo jedenásť hercov, ale potlesku sa nedočkali. Phoenix to neprišlo správne. Za to, že náhradníčka nesplanila očakávania, ostatní mohli byť dobrí. A podľa tých pár minút čo videla, bolo to divadlo sľubné.

„Strašné!" vyhŕkol chlap v prvom rade a Phoenix usúdila, že ide o režiséra. „Toľko amatérov som nevidel ani len na prvej skúške!"

Phoenix si prekrížila ruky na hrudi a sledovala ako jedna dievčina urazene odula hornú peru. „Pozrite," začala a jej hlas prskal oheň, „možno ani jeden z nás nie je Ariana, ale boli sme dobrí. A to nemôžete poprieť. Sis mala len tretiu skúšku. Ani vy nemôžete čakať zázraky."

Ostatní niečo súhlasne zamrmlali. Režisér si odfrkol: „Môžem poprieť čo len chcem."

Tón, akým hovoril, Phoenix pripomenul Brana Bridgeta. Bolo jej z toho zle. To každý chlap nad päťdesiatku tu je odporný hajzel? Odpoveď na to nepoznala, no rozhodla sa čakať. Možno niečo zistí samotným pozorovaním.

„Keby ste možno niečo robili namiesto kritizovania," zašomrala tá dievčina.

„Neotváraj na mňa svoje ústa," pohrozil.

„Ale už dosť!" zavrčal Nathanael Montilio. „Kým tu bola Ariana, problém bol, že nás jej talent potlačoval. Keď zmizla, problém je, že tu nie je. Rozhodnite sa už dopekla, čo chcete. Toto nikto trpieť nebude."

Phoenix nadvihla obočie. Zdalo sa, že za oponou to poriadne vrie. Rozhodla sa zakročiť, pokým jej polovica hercov a príslušníkov hry neujde priamo spred nosa.

Postavila sa, Tobias ju nasledoval a vydali sa dole po schodoch, pozdĺž hľadiska. Jeden herec ich zočil. „Kto ste a čo chcete?"

Všetci obrátili pohľad k nim a Phoenix sa pod pohľadom toľkých hercov cítila nesvoja. No nebola o tom jej práca? Ísť cez všetky nepríjemnosti, aby sa dopracovali k nepríjemnému riešeniu? Lebo nech už polícia riešila akýkoľvek prípad z akéhokoľvek prostredia, pre niekoho to nikdy nedopadlo dobre. „Som detektívna Monroeová a prichádzam z polície vo Phoenixe. Toto je môj kolega z miestnej polície. Chceli by sme vám položiť zopár otázok."

Zostúpila z posledného schodiska. Herci na ňu hľadeli z výšky pódia. „Už sme na otázky polície odpovedali," namietol jeden.

„Ale nie na tie moje," oponovala Phoenix.

„A v čom sa to líši?"

Phoenix chvíľu váhala s odpoveďou. Mohla tvrdiť, že ide len o rutinu, alebo že sa chce o všetkom uistiť osobne. Ale mala pocit, že silnejší kaliber bude istejší. „Som z oddelenia vrážd. Mojou úlohou je ešte raz prekopať prípad zmiznutia Ariany Lainovej."

Na chvíľu nastalo ticho, za ktoré bola Phoenix rada. Jej slová mali svoj účinok. „Bola zavraždená?" zhíkla jedna herečka.

Phoenix pokrútila hlavou. „Zatiaľ je len nezvestná. Ale jej rodina si robí starosti a povolali ma sem preto. Bola by som rada, ak by ste so mnou spolupracovali a za pár hodín vyriešili čo potrebujeme. Ste tu všetci?"

„Chýba jeden hudobník," prehovoril režisér zachmúrene. „Slečna Monroeová, máte dôvod domnievať sa, že bola Ariana zavraždená?"

„Zatiaľ nie." Phoenix si dovolila dramatickú pauzu. Bola predsa v divadle, nie? Troška teatrálnosti nikomu neuškodí. „Ale to sa môže zmeniť hocikedy. Prípady zmiznutia sú labilné. Za malú chvíľu sa môžu zmeniť na frašku, alebo aj na vraždu."

V miestnosti nastalo ticho, cítila, ako sa do nej zapichávajú ich pohľady. Nevadilo to. Teraz chcela byť ona tá, ktorá bude pútať pozornosť, ktorú budú brať vážne. Teraz potrebovala, aby ju tá banda umelcov v niečo brala. Umelci boli chaotickí, nevyspytateľní. Ale predovšetkým zvedaví. Musela ich držať na ihlách, aby boli úprimní. Herci predsa vedeli predstierať všetko.

„Môžeme začať?" spýtala sa do ticha. Bol to ako výstrel. Bolo to ako volanie o pomoc. Bola to ponuka informácií. Bolo to všetko, na čo mohli prikývnuť. A to sa aj stalo.

Ja viem, aktivita nič moc, ale ešte sa to dá prežiť... či? :D