LITTLE RED RIDING HOOD ✔

14.│IT génius

Phoenix sedela za stolom v malej kancelárii a pohľadom skenovala papiere pred sebou. Bola naštvaná.

Ich dohoda znela jasne. Oba tímy, zahŕňajúc dvojku Tobiasa a Phoenix a aj dvojku Daveyovcov, si mali dať o všetkých informáciách vedieť. Phoenix čakala, že budú mať aspoň toľko chrbtovej kosti, aby to splnili.

Keď jej hneď na začiatku odovzdali tenkú záložku s nejakým tuctom papierov, zdalo sa jej to málo. Dobre, vravela sa. Veď sú ešte určite na začiatku, alebo bola Ariana natoľko uzavretá, že jej kolegovia o nej veľa nevedeli. Mohlo sa to stať.

Ale ako už vari stý raz prechádzala po riadkoch, prichádzala na to, že buď toho za dva dni zistila viac, než Daveyovci za týždeň, alebo si z nej proste urobili dobrý deň a podstrčili jej len zopár útržkov. Vyzeralo to tak.

Výpovede neboli celistvé, dôkazy sa zdali byť amatérske. Nedali si s tým ani riadnu prácu, aby ju oklamali.

Štvalo ju to. A napĺňalo bezmocnosťou. Čo ak pred ňou zatajili niečo dôležité? Čosi kľúčové? Nie, takto to fungovať nemohlo.

Phoenix vedela, že prihovoriť sa Bridgetovi by bolo zbytočné. Možno by ho troška prekvapilo, že na to prišla tak rýchlo ale nič by s tým neurobil. Pravdupovediac, Phoenix by ani nebolo prekvapilo, ak by vyšlo najavo, že im to prikázal on sám.

Tobias sa v to ráno ešte neobjavil a súčiastky v jej hlave sa začali točiť príliš rýchlo na to, aby ich vedel niekto zastaviť. Potrebovala získať všetky údaje. A už presne vedela, kde začne.

*****

V tichu tmavej miestnosti sa rytmicky ozývalo rýchle ťukanie štíhlych prstov na klávesnicu. Podľa zvukov by nejeden človek povedal, že tak rýchlo človek písať ani nemôže, ide o nejaký stroj.

Verili by tomu až do chvíle, pokým by za monitorom nezazreli sedieť vysokú postavu, ktorá sa hrbila nad klávesnicou a jej prsty sa mihali neskutočnou rýchlosťou.

Jeho tmavšia pokožka bola vyblednutá od bielej obrazovky, ktorú mal pred sebou, okuliare s hrubým sklom mu nepekne sedeli na veľkom nose a nohy mal skrčené v čudných uhloch.

Volal sa Karles Sellon, ale za svoje oslovenie považoval iba meno Karl, poprípade Karle. Ako osemnásťročný skončil prestížnu univerzitu informačných technológií v Massachusetts, čo sa považovalo za najlepšiu technologickú univerzitu na celom svete. V triede bol elita a hneď po dokončení štúdia ho prijali do tímu Facebooku, ktorý sa v tom čase iba rozbiehal. Istý čas pracoval pre NASA a aj pre tajnú službu, či FBI.

Teraz žil na voľnejšej nohe, kde nehrozilo, že ho zabijú, ak sa prekecne, hoci občas stále bral prácičku, ktorá buď presahovala jeho kompetencie, alebo bola proste ilegálna, či mala medzinárodné rozmery.

V každom prípade, za slušnú čiastku peňazí bol ochotný prekročiť zákon. No nie v prípade človeka, ktorý mu práve volal.

Mal skvelú pamäť na čísla, nepotreboval si ukladať žiadne kontakty. A mal pocit, že toto číslo by spoznal už len z energie, ktorú pri tom jeho telefón vyžaroval.

Zdvihol a čakal, kým sa osoba na druhej strane ozve. „Karl?" skúsila to nakoniec.

Prestal ťukať a po tvári sa mu rozlial úsmev. Ten hlas nepočul už skutočne dávno. „To som ja," ohlásil sa.

Žena na druhej strane vydýchla. „Dávno som o tebe nič nepočula," podotkla.

„To som rád," zazubil sa sám pre seba a oprel sa o stoličku. Na chvíľu privrel unavené oči. „Ak by si o mne počula, zrejme by to pre mňa neznamenalo nič dobré."

„Pravda," pripustila. „Ako ti to ide?"

„Čo konkrétne? Rodina nič. Priatelia nič. Kariéra je tam, kde bola aj pred troma rokmi. A som spokojný. Až na to, že mi chýba sestrička."

Zasmiala sa. „Aj ty chýbaš mne. Ale veľmi dobre vieš, prečo nemôžeme udržiavať kontakty."

„Jasná vec," smutne sa usmial sám pre seba. „Žijem príliš na hrane."

„Áno," pritakala. „Navyše, keď si pred piatimi rokmi zmizol, neoznámil si mi kam. A pátrať po tebe vážne nechcem."

„Nie je to tvoja práca?"

„Ale áno," pripustila. „A... presne preto ti volám."

„Ja viem." Bolo mu to jasné od prvej chvíle, čo uvidel telefónne číslo Phoenix Monroeovej na svojom telefóne. Ale nezazlieval jej to. On sám jej povedal, že nechce, aby sa pri ňom držala. A stále mal pocit, že urobil dobre. „Tak spusť."

„Potrebujem sa dostať do policajnej databázy v Halifaxe," vychrlila.

„Akože v Kanade?" spýtal sa neveriacky.

Vydala akýsi súhlasný zvuk.

„Prečo?" nechápal a zatočil sa na stoličke. Začínalo ho to skutočne zaujímať.

A Phoenix spustila čosi o mladom dievčati, ktoré zmizlo a ju poverili tým, aby ju našlo, avšak odmietajú jej dať plnohodnotné informácie. „Bojím sa, žeby mohlo ísť Ariane o život," dodala nakoniec. „Potrebujeme ju čo najskôr nájsť, ale takto to nepôjde."

„Šľachetná Phoenix," zatiahol Karl. „Malo by byť viac ľudí ako ty, sestrička."

Slovo sestrička si vychutnával na jazyku. Mal to slovo rád a to oslovenie mu chýbalo. Ale bolo to tak lepšie.

Phoenix nebola jeho biologická sestra, ale ešte ako malá sa dostala do opatery jeho rodičov. Mala vtedy osem, on jedenásť a bol rád, že má nejakú spoločnosť. Jeho rodičia boli vždy zadubení a nemal ich rád, rovnako ako oni jeho. Nikdy nepochopil, prečo si vzali na starostlivosť aj mladé dievča, ale bol za to rád. Konečne mal nejakého kamaráta. Hoci jeho rodičia strčili Phoenix späť do decáku po necelých dvoch rokoch. 

Nikdy sa necítil viac osamelý než vtedy. Preto sa rozhodol pre študovanie. Vrhol sa do toho s iným zápalom a to ho dostalo až na samý vrchol. Z ktorého radšej zliezol na pevnú zem a vystrašený zliezol ešte o pár poschodí nižšie.

„Tak mi pomôžeš?" spýtala sa Phoenix a vrátila ho tým do reality.

„Samozrejme," prikývol okamžite a vrátil prsty späť na klávesnicu. Poznal to lepšie, než čokoľvek iné. Toto bolo jeho teritórium.

Zapol reproduktor. „Už sa na tom pracuje. Chvíľu to potrvá. Zatiaľ mi povedz, čo máš nové."

Cítil ako zaváhala. No napokon začala: „Mám psa. A kamarátov. A priateľa."

„Je to vážne?" spýtal sa.

Vnímal, že má hlas zastretý sústredením ako vždy, keď pracoval. V realite bol len polovične. A bol za to rád.

„Myslím, že áno," odvetila Phoenix. „Mám tú sučku fakt rada."

Karl sa zasmial, až oprskol monitor. „To bolo dobré. Myslím toho chlapa."

„Asi aj to," poddala sa pobavene. „Za posledné dva roky sa toho stalo celkom požehnane. A väčšina vecí je skôr negatívna, než pozitívna. No dlhodobo to celé vyzerá skôr pekne. Našla som si strýka. Teda skôr, on našiel mňa."

„Skutočne?" To ho prekvapilo. Nebolo čudné, že má Phoenix priateľa. Bola krásna, múdra a bystrá. Skvelá. Ale dobre si pamätal, že rodinu nikdy nemala.

„Hmh," prikývla. „Žije vo Francúzsku. Našiel ma podľa jedného článku v novinách."

„O tebe sa písalo v novinách?"

„Dalo by sa to tak povedať."

„O čo šlo?"

„O to, že som vystrelila skôr ako vrah," vyhlásila trpko. „Ale to je už jedno. Odvtedy sa toho stalo mnoho."

„Povedz mi viac," požiadal ju. „Toto ešte chvíľu potrvá."