Povedala som si "Prečo nie ...", a tak som sa večer vybrala von do mesta len tak sa poprechádzať. Možno sa ísť rýchlo sama najesť, pretože variť sa mi nič nechcelo ...
Vonku nebola ani zima ani teplo ... niečo medzi. Takže mi to vcelku vyhovovalo. Vonku nikoho nebolo. Nie žeby mi to vadilo, ale bolo to docela čudné, keďže to je veľké mesto. Počas kráčania som mala divný pocit. Taký akoby niekto kráčal zámerne za mnou.. ale viete, taký pocit mávame často všetci. Tentokrát som to cítila silnejšie. Proste som bola presvedčená, že nejdem po tom chodníku sama. S neistotou som pridala do chôdze. A opäť niekto so mnou. Zahla som do najbližšej uličky. Tam ma zasa vyštrašili pohľady bezdomovcov ktorí nevyzerali veľmi prívetivo v tvári...
Nočná prechádzka sa pre mňa zmenila na nočný "beh". Blúdila som medzi uličkami s pocitom že niekto ma sleduje... no potom to prestalo. Vydýchla som si, a šla som už miernym krokom. Obzerala som sa kde sa vlastne nachádzam a v tom sa muž veľký asi 1,90 metra zjavil predomnou. Myslela som si že je to normálny človek, no to sa mi hneď vyvrátilo tým, že v stotine kedy som žmurkla, tá postava zmizla.
Keď som našla konečne cestu domov som sa bála ako nikdy ... šla som spať a zamkla som sa ale ani to nepomohlo keďže sa nado mnou počas môjho zobudenia zjavil ten istý neidentifikovateľný muž..
Ďalší z mojich príbehov. Budem rada za vote 💚
