Slúžka

Panika

Prebudila som sa na hlasné búchanie. Železná tyč tvrdo a pravidelne dopadala na skrčený plech. Keď som zodvihla hlavu zo studenej dlážky, videla som nad nami stáť troch mužov.

Ani jeden z nich nebol kráľ, toto miesto nebol zámok a mne bolo jasné, že ja nebudem slúžka.

"Postavte sa!" okríkol nás jeden z nich. Dievčaťa sa rýchlo vyštverali na nohy. Následovala som ich. Mdloby, ktoré na mňa prišli som sa snažila ignorovať.
Jeden z mužov mal tmavý klobúk a čierne sako. Nad hornou perou mal husté fúzy zatočené dohora. V našej dedine som na mužoch doposiaľ nič podobné nevidela. Začal sa prechádzať pomedzi nás. Kráčal vystreto a dievčatá si skúmavo obzeral. Vyžarovala z neho autorita. Keď zastavil predo mnou, zatajila som dych. Celé moje telo kričalo, aby som sklonila pohľad a dívala sa na svoje bosé nohy, no ja som to neurobila. Srdce mi bilo divoko ako zvon.
Zapozeral sa mi do oči a potom sa pousmial.

"Celkom dobrý úlovok," skonštatoval sucho. Odvrátil odo mňa pohľad a kráčal ďalej. Zastavil pred dievčaťom, ktoré sedelo v koči vedľa mňa. Pomaly jej odhrnul vlasy a pohladil ju po líci.
"Krásna," povedal a vykročil ku ďalšej.
"Dievčatá, som prekvapený," povedal nadšene, "nečakal som, že v takej špinavej diere budú také krásne ženy. A už vôbec som nečakal, že vaše rodiny budú také hlúpe a uveria, že im za vás niekto bude platiť," zasmial sa.
Niektoré z dievčat sa rozplakali, na čo ich náš kupca hlasno okríkol.

Muž v saku pokračoval. "Aby som bol presný, platiť za vás budú, ale mne. Boli ste vyvolené pre tú najkrajšiu a najdôležitejšiu úlohu ženy v jej živote," pousmial sa a tým odhalil zlatý zub," uspokojovať mužov."
Dych sa mi zasekol v krku. V hlave nastal zmätok.

Moji rodičia ma predali úplne zbytočne. Za tie drobné, čo za mňa dostali pri kúpe si nezaobstarajú jedlo ani na týždeň...

Keď som si to uvedomila, prišlo mi zle. Dívala som sa niekde za neho a dávala si dokopy posledné udalosti. Niektoré z dievčat sa zosypali. Padli na kolená a začali plakať. Predstava, že budeme zahrievať postele mužom nás zničila.

Vzal nám aj tú poslednú nádej.

"Zajtra si po ne prídem, potrebujem im vytvoriť miesto," napravil si klobúk a chcel odísť, no v tom sa zastavil, "tú ryšavú dajte bokom. Na dvor potrebujú slúžku. Nechcem si urobiť hanbu nejakou škaredou," povedal a odišiel a s ním aj ostatný.

Miestnosť sa ponorila do tmy a ticha, v ktorom sa ozýval iba plač. Ležali sme na zemi a poddávali sa zúfalstvu.

Už nás nikto nezachráni.

Oprela som sa o stenu za chrbtom a objala si kolená. Dívala som sa na dievčatá. Napriek tomu, že sme boli z jednej dediny, nepoznala som ani jednu z nich. V tej chvíli som za to bola vďačná. Nechcela som si ich predstavovať v objatí rodičov či súrodencov. Bola som rada, že neviem nič o ich minulosti, že neviem o ich láskach a radostiach.

Naša minulosť je už aj tak všetkým ukradnutá.

V noci som sa zobudila na to, ako sa nemôžem nadýchnuť. Otvorila som oči, ale cez tmu v miestnosti som nič nevidela. Okolo krku som cítila silné zovretie. Spanikárila som. Začala som okolo seba rozhadzovať rukami, pričom som trafila niekoho do tváre a zovretie pod krkom sa uvoľnilo.

Zalapala som po dychu.

Útočník na mňa opäť skočil. Pritlačil ma o zem a lakeť mi zatlačil pod krk.
Keď si moje oči privykli na tmu, spoznala som dievčenskú tvár.
"Prečo si vybral teba?" zašepkala zúrivo. Bola ako posadnutá. V jej očiach sa neskrývalo nič dobré. Snažila som sa vyslobodiť, ale zovrela ma nohami.
Zatlačila mi na krk ešte silnejšie.

"Hm? Povedal mi, že som krásna," rozplakala sa, "a aj tak vybral teba! Ja nechcem isť do bordelu!" Skríkla na čo sa zobudili aj ostatné. "Nebudem spávať s mužmi! Nechcem! Nebudem!" Rozplakala sa a pustila ma. Zhlboka som sa nadýchla a rozkašlala. Chytila som sa za krk a lapala po dychu.

"Posiela ťa na dvor. Budeš slúžiť! Dajú ti najesť a budeš mať, kde spať! A my? Vieš, čo bude s nami? Budeme mať roztiahnuté nohy od rana do večera," vrieskala. "Vieš, čo znamenalo to jeho urobiť nám miesto?" Odmlčala sa. "Zabiť dievčatá, ktoré sú už opotrebované! Myslíš, že som o ňom už nepočula?"

Ostatné dievčatá sa nemo prizerali a plakali. Jej slová ich pomaly lámali ako silný vietor.

Pokrútila som hlavou. Nerozumela som jej. Zmätene som sa okolo seba poobzerala a vtedy mi to došlo.

Jediné ryšavé dievča som tam bola ja.

Nečakala kým zareagujem, skočila po mne a začala mi trhať vlasy. Skríkla som a snažila sa ju zo seba dostať.

Vtom sa otvorili dvere. Na schodoch sa ozvali ťažké kroky.
"Čo tu vystrájate?!" Zvrieskol muž, ktorý nás strážil.
Pribehol ku nám a zdrapil ju za vlasy.
"Nie je ti rady? Potrebuješ zabaviť?" Potiahol ju ku dverám. "Máš šťastie, že aj ja sa rád zabavím." Ťahal ju so sebou po schodoch. A hoci kričala, hádzala sa, on ju nepostil.

Dvere sa zabuchli a jej plač k nám doliehal už len tlmené.