Slúžka

Spálená

Práca slúžky priamo na zámku a slúžky na dvore sa líšila v tom, že som mala vlastnú posteľ, musela som sa každý večer umývať a pracovný čas som mala pravidelný, aby som na kráľovskú rodinu nepôsobila unavene. Žena, ktorá nás mala na starosti bola staršia ako väčšina chyžných. Blond vlasy mala začesané do pevného vrkoča. Pri prvom pohľade na mňa, sa zhrozila.

"To takúto ťa mám akože púšťať medzi ľudí?"
Zahanbila som sa, ale nič som nepovedala. Zatlačila si koreň nosa a zhlboka povzdychla.
"Kým sa nedáš do poriadku, budeš upratovať iba izby dievčatám."

Dievčatá boli rôzne. Všetky však pekné a čisté. Niektoré si ma vôbec nevšímali, iné sa zo mňa snažili vytiahnuť ako som sa sem dostala. Videla som na nich, že sa im moja prítomnosť nepáči. Na túto otázku som im však nevedela odpovedať. Vždy som sa snažila odpovedať neutrálne. Sama neviem ako som sa sem dostala. Princ Harold ma nevyhľadal odkedy som tu.

A to som tu už piatý deň.

Rany sa mi hojili rýchlo. Z fialových modrín sa postupne stávali žlté až nakoniec zmizli. Okrem malej jazvy cez obočie, na mne neostali stopy po útoku. V duši však áno. Dokonca tam toho bolo viac. Dni som trávila sama na izbe a upratovala, zatiaľ čo dievčatá upratovali izby kráľovskej rodine a hosťom. Chýbala mi Sara. Tu som sa s nikým nestretávala a nerozprávala.
A on stále nechodil a nechodil...

Prepadali ma depresie. Cez noc som nemohla spať a cez deň som nevládala pracovať. Opúšťala som sa.

Jedno ráno však na mňa naša nadriadená ukázala prstom a vybrala ma z davu.
"Dnes začínajú slávnosti kráľovskej rodiny. Bude tu veľa hostí, veľa ľudí... Potrebujeme už aj tvoju pomoc. Chvalabohu, už vyzeráš lepšie..."
Prikývla som, hoci som sa cítila horšie ako pred niekoľkými dňami.
"Zo skrine si vyber uniformu a zaraď sa."
Poslúchla som.

Uniforma spočívala z bielych šiat a čiernej zástery. Vlasy som mala mať stiahnuté a zakryté čepcom. Dívala som sa na seba v zrkadle. Vyzerala som inak. Cez jazvu na obočí mi nerástli chĺpky. Už navždy mi ho bude pripomínať. Pokožku som mala opálenú a preto som mala pehy na nose tmavšie ako inokedy. Keď som bola mladšia jedna žena v dedine mi vynadala do bosoriek. Povedala, že som popálená ohňom. Že moje vlasy a pehy sú toho dôkazom. Kričala po mne cez celú ulicu, že by ma mali zabiť, pretože prinesiem svojej rodine nešťastie...

V očiach sa mi odrážalo niečo, čo som doposiaľ nevidela. Vyhorela som? Alebo som práve nabrala silu? Už som nevidela to mladé dievča, ktoré som bola so sestrami. To dievča, ktoré sa s nimi smialo aj keď sme to mali doma veľmi ťažké. Snažila som sa byť silná pre ne. No teraz sú preč...

Oplatí sa mi byť silnou pre seba?

Keď sme vyšli na chodbu, mala som pocit, že som v inom kráľovstve. Za tie dni, čo som nevyšla z izby sa celý zámok prerobil. Zmenili sa závesy, presunul sa nábytok a koberce a podlahy sa leskli čistotou. Sluhovia odviedli skvelú prácu.

Po chodbách sa premávalo priveľmi veľa ľudí, ľudí ktorých som nepoznala. Niektorý sa na nás usmievali, iný ani nepozreli. Boli sme predsa iba zberba kráľovstva...

"Budeš v salóniku zbierať špinavý riad a zanesieš ho do kuchyne," povedala mi príkazom. Srdce mi podskočilo. Pery bojovali, aby som sa nezačala usmievať. Kuchyňa... Sara.

Prikývla som.
"Veronica!" zasyčala žena na dievča, ktoré si šepkalo niečo s iným dievčaťom od nás. Vystrašene na ňu pozrela. "Áno, pani."
"Žltý salónik, ihneď!"
Prikývla a vybrala sa smerom cez chodbu. Nasledovala som ju. Keď sme vošli do miestnosti, ostala som zarazene stáť. Bola to obrovská miestnosť plná žltého nábytku. Na sedačkách, ktoré boli umiestnené po stranách miestnosti sedeli ľudia v slávnostnom oblečení. Ženy mali obrovské nadýchané šaty rôznych farieb doplnené šperkami a klobúkmi. Muži boli v oblekoch či vestách. Viedli sa medzi nimi tiché rozhovory. Väčšina z nich mala v jednej ruke pohár s vínom a v druhej cigaretu.