Slúžka

Odsúdená

Moc je všetko.

Ak nemáš moc, nemáš ani pravdu.

Ako sa to tam hore delí?
Kto bude bohatý...kto vplyvný a kto len obyčajný roľník?

Čo ak som sa zatúlaná?

Čo ak mám niekde pripravené bohaté jedlo, obrovskú posteľ a milujúcich kráľovských rodičov?

Čo ak si ma Boh splietol a ja nepatrím sem?

Pravda z mojich úst ostala však nevypočutá...

Odsúdili ma...

Odsúdili ma za zabitie päťdesiatichtroch ľudí.

Dostala som trest smrti.

Môj život na zámku už aj tak nemal kam napredovať.

Nikdy by som neušla...

Nikdy by som nemala svoj domov...

Ako by som mohla žiť bez svojich sestier??

Bez teplého slnka či mäkkej trávy pod bosými nohami?

Akoby som však mohla chcieť umrieť?

Nechcela som umrieť.

Nechcem umrieť!

Nemôžu ma zabiť bez rozlúčky...

Musím mu povedať zbohom...

Ak mám umrieť, musia vedieť, že som to neurobila!

Nemôžu ma zabiť!

Keď zazneli tie slová, môj dych sa zastavil... Akoby... Akoby som už bola mŕtva.

Akoby mi sekera už prešla hrdlom...

"Margaret v mene kráľa ste odsúdená na trest smrti za zabitie nevinních. Vaša poprava sa uskutoční pozajtra. Keď naši vážení hostia odídu," povedal veliteľ pevným hlasom.

Muž vedľa neho zvraštil obočie. "Pane... Nemali by sme počkať na princa..."

"Nie," odsekol, "princ Lucas sa vyjadril jasne."

Zložil knihu.

Postavil sa.

A chcel odísť.

"Nie," zašepkala som hneď ako môj mozog spracoval, čo sa práve stalo.

"Nie!" skríkla som. Trhala som sa zo stoličky.
"Nič som neurobila!"
Nikto si ma však nevšímal.
"Chcete to len na niekoho hodiť! Som nevinná!"

Vtom ku mne pristúpil strážnik a rozviazal mi ruky i nohy.

"Vezmite ju dozadu do klietky," povedal veliteľ bez emócie.

"Nie! Nie! Som nevinná!" kričala som.

Hlas roľníkovej dcéry je však nepodstatný.

Moc je všetko.

A ja som sa pre ňu nenarodila...
Nie som zatúlaná. Som len jednoducho nepodstatná...