Vojačka ✔️

XVI.

,,Takže ty hovoríš, že si ho našla..."
,,Áno." prikývla som. Sedeli sme v kráľovej pracovni. Stál a pozeral von oknom. Princ sa opieral v kúte a sledoval ma.
,,To nie je možné." pokrútil hlavou.
,,Prečo?"
,,Ten meč je vzácny a dedí sa. Ten, kto ten meč má, je mocný a nebojácny. Má stovky rokov."
,,Ale isto." uškrnula som sa, no hneď ma to prešlo keď všetci na mňa pozerali s vážnymi tvárami. Sklonila som pohľad a pozerala som si na prsty.
,,Kde si ho našla?"
,,V lese na Severe po tom čo ma prepustili." pohodila som rukami.
,,Ako?"
,,Čo?"
,,Prepustili?"
,,Eehh... pustili. Pustili, nie prepustili. Pustili samú von, že môžem ísť kam chcem." zaklamala som a prstom som si poklepkala po sánke. Pravda bola úplne iná.
,,Hmm.."

Flashback

Nenávidím ťa Kayla! Nenávidím! Kiežby si zomrela! Kiežby som ťa nikdy nespoznala! Pomstím sa ti, o to sa ty neboj..

Ja a Kayla sme boli najlepšie kamarátky a odkedy som sa jej zastala pri tom, ako ukradla jablko, kradla ďalej a všetko zhadzovaka na mňa. Vedela, že nikto sa ma nezastane a že ona vždy vyhrá.
Vojaci ma nemohli zavrieť keďže som nemala pätnásť. No stále ma zbičovali. Plakala som a kričala. No vždy som bola taká sprostá a Kayle som odpustila a ona to využila a pokračovala.
Jedného dňa sa mi to vypomstilo. Mala som pätnásť a vojaci už o mne vedeli svoje. Stála som pri stánku a chcela som si kúpiť rybu. Ihneď ku mne pristúpila celá partia vojakov. Ukázala som im mešec so strieborňakmi, no neverili mi a povedali, že to je ukradnuté. Neverila som vlastným očiam ani ušiam. Neďaleko stála Kayla a všetko sledovala. Hneď mi došlo že to ona spôsobila.
,,Naozaj sú moje!" snažila som sa vytrhnúť mešec jednému z vojakov no ďalší ma chytil a držal, dalo by sa povedať vo svojom objatí.
,,Myslíš, že sme takí sprostí a že ti uveríme?" rozosmial sa.
,,Tak asi áno keď mi neveríte, že som si ich zarobila!"
,,Ty si práve nepriamo povedala že sme sprostí? Prečo nie, že? Odveďte ju!"
,,Nie!" snažila som sa vykrútiť zo zovretia no nedarilo sa mi. Sklonila som hlavu a prestala som sa mykať. Ľudia po mne bučali a hádzali po mne blato. Zadržiavala som slzy ktoré si aj tak našli cestu von.
Keď sme sa blížili k fontáne, akože som sa potkla a spadla som na zem.
,,Bohovia! To si taká ľavá?!" trhol mnou vojak a vyšvihol ma na nohy. Vytrhla som mu dýku s čižmy. A zabodla mu ju do brucha. Vydal bolestný výkrik. Vojak pred nami sa otočil a rozohnal mečom. Stihla som si čupnúť a tak zasekol s mečom do krku svojmu partnerovi. Ten začal kričať ešte viac a spadol nehybne na zem. Bola to jedniná šanca na utek a aj tú som premárnila. Chytil ma vojak a spútal mi lanom ruky aj nohy a nejakou smradľavou šatkou mi zaviazal ústa. Prehodil si ma cez plece a niesol do zámku.
Prestala som sa vzpierat keďže som vedela, že tí vojaci sú dvakrát silnejši ako ja, je ich dvakrát viacej ako mňa a proste to celé nemalo zmysel.
Niesol ma na ramene až k hradu. Tam ma položil na zem. Neustála som to a spadla som na zem.
,,Do pekla! Nevieš stáť?!" skríkol a ja som sa snažila postaviť. Chytil ma za lano na rukach a potiahol. Všade okolo stáli vojaci.
O chvíľu niekto prišiel.
,,Toto je vrchol!" skríkol obrovský muž v uniforme predo mnou a mňa striaslo.
,,Povedzte mi, ako môže malé decko zabiť vojaka?!"
,,Nevieme pane."
,,Tak vy neviete? Do šľaka!" zavrčal. Ďalej som sedela na studenej zemi. Predo mnou vojaci, za mnou vojaci a ja medzi nimi, skrúcajúca sa od zimy.
,,Hovor!" okríkol ma.
,,J-ja.."
,,Potichšie to nejde?!"
,,Vymýšľate si! Všetko!" skríkla som.
,,Heh. Ale vieš, že nám to môže byť jedno? Máš toho na krku viac než dosť." pohladkal si fúzy.
,,To nie ja ale ona!"
,,Kto?"
,,Kayla!"
,,To je kto?"
,,To je to dievča ktoré zhadzovalo vinu na mňa!"
,,Kto by veril zlodejke, že?" zasmial sa.
,,Nie som zlodejka!"
,,Ale áno, si." pokrútil hlavou.
,,Nie som!"
,,Také pekné dievča musí sedieť vo väzení... škoda ťa dievča. Odveďte ju.. ona bude spievať. Keď nie teraz tak potom."

➳➳

Hodili ma do tmavej cely. Všade boli pavúky a zo skál sálal chlad. Schútila som sa na kopu sena.
,,Tu máš!" otvorili sa dvere a na mne pristála teplá deka. Okamžite som sa do nej obmotala a ležala som na sene. Neviem prečo mi ju dali, ale som rada aspoň za to.

➳➳
Druhý deň

,,Vstávať!" búchali vojaci mečmi po malých otvoroch v dverách. Striaslo ma a dvere sa otvorili. Dnu vošli traja vojaci. Dvaja ma schmatli a ťahali von.
,,Pustite ma.." povedala som potichu.
,,Šetri si hlas." povedal jeden a ťahali ma až zastavili pred hradom kde boli hádam všetci ľudia. Ťahali ma na pódium kde bola stolička. Zvesila som hlavu a sadla som si. Ľudia začali bučať, no veliteľ ich utíšil. Niečím sa prihováral ľuďom a kráľovskej rodine, no to som počula len tak sekavo.
,,Hej!" dal mi facku jeden vojak. Otvorila som oči a hľadela do tých jeho.
,,Teraz sa môžeš priznať. Daj.." natiahol k ďalšiemu vojakovi ruku a ten mu podal kyjak.
,,Nič som neurobila... aaau!" skríkla som keď som ním dostala do brucha. Slzy sa mi z očí liali ako vodopády.
,,Kto kradol ten tovar?!"
,,Ja nie!" kričala som cez plač a bolesť pri ďalšiej rane.
,,A kto?!"
,,Kayla!" uvidela som cez slzy jej tvár. Stála hneď pod pódiom.
,,Kto to je?!"
,,Ona!" kývla som na ňu bradou a v tom sa začala drať preč a ja som dostala ďalšiu ranu. Ešte viac som sa rozplakala a z nosa sa mi pustila krv. Bezvládne som sedela na stoličke. Dvaja vojaci zoskočili z pódia a utekali za ňou. Našťastie ju ľudia zastavili a viedli ju ku mne. Bolo mi hnusne keď som sa jej pozrela do tváre.
,,Vy jej veríte?! Je zlodejka!"
,,Ty si zlod.. au!" zase som dostala a už som nevládala ani polikať sliny z toľkej bolesti.
,,Dosť, prosím.." zašepkala som.