the vanishing point.

HOWxcellent.

Vŕzgajúci kus dreva bez opierky mi až priveľmi pripomína starú školu.
Pichne ma pri srdci.
Vytiahol som ju, pôvodne štvornohú trojnožku, kdesi zo školského skladu, a posadil sa dozadu, kde pomaly premokala žiarivo biela omietka, k najviac doškriabanému stolu. Papiere miesto zošita som si držal na vyložených nohách, lebo na lavici som bez nadobudnutia rovnováhy predmetu nemohol mať položenú ani fľašu.
Štvrtý deň v tejto škole som sa, pre zvedavcov, snažil tráviť čo najväčšmi mimo rozvrhu, mimo ľudí, mimo hluku a čo najďalej od kolesa stereotypu. Učitelia ma mali poriadne v zuboch, ale, bez skromnosti i neskromnosti - som niečo, čo oni volajú štatisticky nadpriemerný úkaz. A taktiež som súčasťou propagandistického plánu školy, ale o tom potom.
Bez srandy, najlepšia vec doslova na škole je strecha. V mojej krajine nie je také privilégium, a preto som si ho užíval ako otrok slobodu, čo teda nemusela byť nutne lož.
Potom som odišiel.
Robil... zaujímavosti.
Pil u Kimma niečo, čo nápadne pripomínalo obsah nevyčisteného odkvapu.
Smoklil šedú práchnivú hmotu.
Tetoval.
Pomaly zabúdal na to, čo som robil posledný mesiac vo svojom rodnom meste na opačnej strane Zeme.
Nie je teda výmyslom, že ju celú objímam.