the vanishing point.

darkness#is#fckin'addictive.

Spevák plošne známej kórejskej skupiny sedel na lavičke v parku, pod pouličnou lampou, pompézne ozdobenou.
Nachádzal sa v bohatej štvrti, lebo tu sa nachádzal aj jeho dom, a on nechcel chodiť ďaleko, lebo čím ďalej pôjde, tým viac fanúšikov sa naň vrhne a teda sa spevák čoraz menej cíti bezpečne.
Vlastne, ani nevedel, či sa už niekde cíti bezpečne. Kedysi, keď ešte de facto neexistoval, sa cítil bezpečne vo svojej starej detskej izbe, prerobenej na nahrávacie štúdio.
Podchvíľou tam prišli jeho priatelia, terajší členovia skupiny, aby sa nahrávaním nekvalitných lacných cédečiek bavili. Na tých starých verbatimkách sa ale beztak nachádzal najväčší poklad.
Teraz už má veľké štúdio. A nie jedno. S najlepšou akustikou. Tanečné hneď vedľa.
Drahé, do piatich minút predané albumy, vychádzajú častejšie než noviny.
Kamarát , ktorý bol pilierom všetkého, prestal písať texty, lebo už nebol čas, tak to za nich robili iní, tí, čo vedeli iba čerpať z piesní, ktoré už ktosi dakde púšťal.

Spevák oprel hlavu o drevo lavičky, viditeľne strádajúc. Včera odmietol spievať, lebo text sa mu rozmazával pred očami. Najskôr si myslel, že vidí dvojmo, no potom zistil, že predsa len sa tam tie slová opakovali.
Láska, zlomené srdce, ty, ja, dievča, naveky...
Text sa mu zhnusil. Po prvý raz v živote sa mu zhnusila ich vlastná tvorba.

Dali mu voľno, aspoň pre tentokrát. Tváriac sa, ten výraz, že im na srdci leží iba jeho zdravie, bol očividnou lžou.

Upierac oči na čerešňové kvety rastúce pri chodníku, prevísajuce ponad jeho hlavu svoje dlhé konáre, naozaj ťažko premýšľal nad tým, čím by sa ešte zvládol zachrániť.
Lebo padal a nemal sa čoho chytiť.

"Hej. Hej, smiem?"