Choď do riti, Noah!

>25<

Keď som dorozprávala, Nick na mňa chvíľu prekvapene pozeral. Samozrejme, že som mu nepovedala všetko. Len to, ako som sa dostala ku pretekaniu a teraz som sa z neho snažila dostať sľub mlčanlivosti.

Musela som vyzerať asi veľmi zúfalo, keďže sa Nick na chvíľu zamyslel a sekundu na to sa usmial. No nie milo, ani srdečne. Jedovato, ako had ktorý sa chystá zaútočiť.

,,Dobre, nikomu to nepoviem," Z mojej tváre zmizol strach a nahradila ho úľava. Dobre, možno sa mi ten hnusný úsmev na jeho tvári len zdal.

,,ak budem mať u teba jedno želanie. Kdekoľvek a kedykoľvek od teba budem môcť chcieť čokoľvek, a ty to budeš musieť splniť. Nechceš predsa, aby sa nejako záhadne objavila práva tvár Tajomného jazdca v telke, nie?"

Do posratého kurčaťa.

A mám vôbec na výber?

Porazenecky som prikývla.

,,Platí."

Na hlavu som si nasadila prilbu a nasadla na motorku.Samozrejme, cestu som si musela dopredu premyslieť, keďže ma nikto nesmel zahliadnuť ako idem domov. Presne preto tam existuje zadný vchod, o ktorom okrem mojej rodiny nikto nevie. Moje oči sa zaleskli ale vďaka helme to Nick nemohol vidieť. Rýchlo som slzy zahnala. Nebudem plakať. Už nikdy.

______________________________________________________________________________

Noah(pohľad)

Spokojne som si ležal na mojej posteli a papkal čipsy. Za pár dní je ples, na ktorý sa tak nemôžem  dočkať. Pravdupovediac, toto je asi prvýkrát v živote, kedy sa teším na nejakú spoločenskú udalosť okrem párty. Je to vlastne spoločenská udalosť? Pokrčil som plecami ako odpoveď na svoju otázku a ďalej papal.

Chcel som celý večer pokračovať v tejto záživnej a veľmi potrebnej činnosti, no vyrušili ma čudné zvuky. Veľmi čudné.

Zdvihol som hlavu hore smerom k streche a počúval búchanie. Pravdupovediac, chcel som ho ignorovať, ale bolo príliš hlasné. Nahnevane som sa teda zdvihol a pár rýchlymi krokmi som sa dostal až k oknu, z ktorého som následne vystrčil hlavu. Na tvári sa mi rozhostil úškľabok keď som uvidel London na streche. Ten mi však hneď zmizol, keď som si všimol polovypitú fľašu vodky v jej ruke a ako balansuje na najvyššom bode strechy.

,,Chceš sa zabiť alebo čo?!" Letmo sa na mňa pozrela a pokrčila plecami.

,,Možno to tak bude lepšie." Počuť toto z jej úst bolo dostatočné na to urobiť jednu z najväčších kravín v mojom živote. Pohľad na ňu ako balansuje na hrebeni strechy ma však pohnal vpred rýchlejšie.

Šomrajúc si popod nos dve slová som vyšplhal z okna na strechu a snažiac sa udržať rovnováhu som sa vybral za ňou.

,,Sebavražedná krava."

Na moje nešťastie London nezastavovala a balansovala až na koniec hrebeňa. Už som bol len jeden krok od nej, keď sa ku mne otočila tvárou. Usmievala sa. Bože nech neurobí žiadnu vec, ktorú by neskôr ľutovala. Ak by toho bola vôbec schopná...

,,Otestujeme, či viem lietať..." S touto vetou chcela spadnúť dozadu, no našťastie som k nej stihol prísť skôr než spadla a chytil som ju do náruče. Než som stihol niečo urobiť, do ruky mi podávala vodku. Prvýkrát v živote sa mi pohľad na tento alkohol znechutil a ja som fľašu s dobrým vedomím nechal skotúľať sa dole, na chodník. Momentálne mi nezáležalo, že sa niekomu mohla rozbiť o hlavu a spôsobiť úraz.

Keď sa na mňa pozrela, mierne som sa ucukol. Jej oči...inokedy plné života, boli teraz ako dve  bezodné jamy, bez citov. Tentokrát sa neusmievala a len ma zúfalo prepaľovala pohľadom. Ako keby hľadala pomoc....

,,Vieš čo je dnes za deň?" Trocha som sa zamračil. Ako odpoveď jej to stačilo.

,,Nikto nevie. Nikto ani len netuší, že presne pred trinástimi rokmi som naposledy plakala. Nikto ani len netuší, že presne pred trinástimi rokmi bola smrteľná autonehoda. Nikto ani len netuší, že vtedy zomreli moji rodičia! Nikomu to nevadí. Nikomu na tom nezáležalo. Všetkým je jedno, že mi to zničilo celý život. Že som sa zlomila. Však na tom nezáleží! A vieš čo je ešte lepšie? Ani neviem, kde ich pochovali! Ani-" Keď som ju objal, nebola jediná prekvapená. A bolo mi to jedno. Svojich rodičov som veľmi miloval a nevedel som si predstaviť, že ich stratím, aj keď to tak nevyzeralo.

Keď sa trochu spamätala, rukami ma objala okolu pásu a hlavu si zaborila do môjho krku. Podvihol som obočie. Nejako veľa si dovolovala. Až teraz som si uvedomil, kde sme a pustil som ju.

,,Ehm, nechcem kaziť našu dojemnú chvíľku, ale asi by sme mali ísť dole."

Nečakal som na odpoveď a začal liezť dole. Keď som bol dole, podal som jej ruku, aby sa jej nič nestalo. Však, mala v sebe predsa dosť alkoholu.

,,Možno troška nevhodná otázka, ale akej farby budeš mať farbu šatov? Veď vieš, aby som si zladil kravatu..." Poškrabkal som sa na hlave. Pobavene sa usmiala a mňa zahrialo u srdca, keď som v jej očiach nevidel ten zúfalý výraz.

,,Tmavo červené s čiernou čipkou."