Choď do riti, Noah!

>30<

,,Toto nie sú tvoji praví rodičia, však? Čo, nechceli ťa kvôli tomu aká si hrozná?" Výsmech, to bola jediná vec čo som v jeho tvári zahliadla. Oh, ako ja neznášam tú jeho hnusnú, arogantnú a namyslenú tvár!

Pri tejto otázke sa moje vnútro pomaličky rozložili na kúsky a moju chladnú masku ničil smútok.

Nie.

To hovorilo moje srdce, keď sa mi chcelo plakať.

Nie.

To hovoril môj mozog, keď som niekoho chcela mať rada.

Nie.

To hovorilo moje vnútro, keď som si chcela ublížiť.

Áno.

To hovorili moje myšlienky teraz, keď som sa chcela Noahovi hodiť do objatia,  vyplakať sa a povedať mu pravdu.

Lenže tentokrát ma zastavila moja maska, ktorú som si tak dlho stavala.

Nie. Nie. Nie. Nie.

,,Zomreli pri autohavárii, keď som mala štyri. Odvtedy si ma adoptívne rodiny prehadzujú ako lacný tovar medzi sebou, vďaka mojim peniazom na účte. Ale toto rozhodne nie je téma, ktorú by som s tebou chcela rozoberať," vážne, čo to robím? Prezrádzam svoje najväčšie tajomstvá najväčšiemu nepriateľovi?

,,teraz som však na rade ja. Prečo?"

Nechápavo na mňa pozrel a nadvihol obočie.

,,Ocenil by som presnejšiu otázku ako len "prečo"." Tentokrát som však v jeho hlase začula ľútosť. Nech si ju strčí do svojej zasranej riti! Súcit ani ľútosť nepotrebujem. Možno by sa mi hodila fľaša vodky. Potom by som ho možno aj začala mať rada...

,,Prečo sa správaš tak, ako sa správaš? Vyzeráš ako dokonalý synček v bohatej milujúcej rodine, tak prečo to nevyužívaš? Ja na tvojom mieste... Mal by z teba byť nudný šprt čo sa zaujíma o menežment aby prebral po otcovi firmu, a nie sa tu opíjať na párty." Zvedavý tón v mojej otázke sa nedal skryť a tak som len nedočkavo čakala na odpoveď. Čo ho donútilo stať sa týmto?

Noah sa len zasmial, ako keby som povedala nejaký vážne dobrý vtip a zmierlivo pokrútil hlavou, akoby si chcel z nej vytriasť nejaké myšlienky.

,,Je mi strašne to ľúto, ale musím ti zničiť tvoje predstavy." Ešte raz sa zasmial, ale znelo to skôr zúfalo ako vtipne.

,,Moja rodina rozhodne nie je milujúca. Možno je to stále lepšie ako u teba, ale aspoň sa nemusíš pozerať ako tvoj otec dennodenne podvádza tvoju mamu." Zlosť vo mne narastala každým jeho slovom.

Zdvihla som k nemu pohľad a so zatnutými päsťami som k nemu krôčik po krôčku pristupovala.

,,Takže toto je tvoj problém?! Otec u ktorého sa vytratila láska k tvojej máme? Vieš čo by som za to dala?! Čo by som dala za rozvedených rodičov?"

Tentoraz aj jemu v očiach zahorel plameň zúrivosti.

,,A? Ja nemôžem za to že tvoj úžasný fotrík je mŕtvy! Nevylievaj si na mne svoju zlosť, choď sa sťažovať osudu! Mohli by sme tam vlastne ísť spolu, tiež mám pár sťažností! Napríklad, prečo si taká vysoká?!"

Vybuchla som smiechom, aj keď som rozmýšľal aj nad plačom.

,,Vážne tu rozoberáme naše nemožné životy a ty sa chceš posťažovať že som taká vysoká že sa ti môžem dokonca pozerať do očí? Máš smolu, dokonca by som ťa mohla práve teraz aj pobozkať bez toho, aby som sa postavila na špičky." Jeho tvár bola tak zasrane blízko, až som musela zatajiť dych.

,,Hm, máš pravdu. Kebyže ťa chcem pobozkať, ani by som sa nemusel skloniť." Svoj zamyslený pohľad venoval mojim perám a po tých svojich si vzrušene -aspoň dúfam že vzrušene- prešiel jazykom.

Jeho dych ma zašteklil na ušnom lalôčiku, keď mi do ucha zašepkal tieto slová: "Vieš, ťažko povedať, či chcem alebo nie. A ty chceš?"

Aj tentokrát použil svoje zuby, najprv mi skusol ucho a potom mi pery položil na moju rozhorúčenú pokožku na krku.

Mokrá cestička končila až v mojom výstrihu, nezabudol mi však urobiť jedno znamenie lásky na pamiatku a ja som slastne privierala oči.

Prosím neprestávaj.

,,Páči sa ti to, však?" Z nejakého neznámeho dôvodu celú dobu šepkal. Ja som sa však nezmohla na nič iné ako slabé prikývnutie.

Zrazu sa naše pery spojili a Noah ma svojím telom pritlačil ku stene. Prsty som mu zaborila do vlasov a on mi rukou prechádzal po chrbte. Aj keď som mala oči privreté, spod očných viečok som zaregistrovala že on sa na mňa svojími sivými nádhernými očami pozerá. Nevenovala som tomu žiadnu pozornosť, pretože o pár sekúnd na to sa ozvalo zaklopanie.

Rýchlo sme od seba odskočili a ja som previnilo sklopila oči.

Dovnútra nakukla Sindy a svojimi nadšenými očami si nás premerala. Našťastie si nič nevšimla.

,,Už môžte ísť dole."

Keď zmizla za dverami, Noah sa na mňa ešte stále rozrušene pozrel.

,,Toto sa nikdy nestalo." Nič iné ako prikývnutie asi ani nečakal, takže po mojom súhlasnom geste zmizol za dverami.

Čo sa to kurva stalo?

Noah (pohľad)

Však som to sám navrhol...

Tak prečo som dopekla tak sklamaný že súhlasila?