Padám ďaleko,
padám hlboko,
strácam vedomie,
opúšťa ma svedomie.
Zostala len holá viera,
holá a biela ako krieda.
Duša klope na dno pokoja,
klope na studňu ľadu a ohňa.
Srdce bičuje vnútorný chlad,
pľúca nasávajú pomalý strach.
Svetlo v očiach dohasína,
nahrádza ho temnota depresívna.
Žiar a lesk v očiach nahrádza,
fialová farba chaosu,
ktorá požiera svetlo ako železo hrdza.
Požiera ako jedno veľké hladné zviera.
Opäť pomaly výdych a nádych
a moje telo prestáva myslieť na nich.
Na tých čo ju vhodili,
dole do trhliny,
Na tých čo ju chcieť stratili,
padá do trhliny.
Zradili ju známy a blízky,
nechali ju padať z výšky.
Chlad a vietor z nej strháva odev,ako netrpezlivá milenka, opúšťa ju jediná veselá myšlienka.
V hlave je zmätok z boja, medzi tými stranami dvoma.
Medzi tými stranami
zla a dobrá,
medzi silou zimy a ohňa.
Posledné slova prenechá vetru
a dopadne na dno.
Náhly pokles vzduchu jej vybije dych,
tak že sa zavrú oči
a jej duša od tela odskočí
a na schody do neba naskočí.
YOU ARE READING
POCITY V BÁSŇACH
PoetryKam zmizli tie sladké reči ? Kam zmizli tie príbehy z knihy, kde dobro svedčí? Prečo to není ako v rozprávke , kde všetko zlo je pominuteľné a krátke? Prečo tá realita je tak živá a zároveň i mŕtva ? Prečo ten pravý svet je taký bolestivý ? Prečo to...
