Najkratšie príbehy

2. Keď som sa stal smrteľný

Neviem presne, čo sa dialo ďalej, ale myslím, že to bolo nejak takto:

Tá hviezda padala rovno na nás. Podarilo sa mi odsotiť ťa čo najďalej, ale ja už som sa nestihol vyhnúť zrážke. Hviezda náš oblak pretla na dve polovice. Rozdelila nás. A ja som si bol taký istý, že nás nič nerozdelí... Odvtedy si nepamätám nič, iba to, ako som sa prebudil na zemi. Bez krídel. Ty si tu nebola. Bolo mi chladno. Vtedy som ťa začal hľadať. Vedel som, že krídla mi môžeš dať iba ty a že len s tebou sa môžem vrátiť do neba. Ale neviem, či to bude možné. Oblak sa dá rozdeliť na dve polovice, ale pochybujem, že sa budú dať zase spojiť. Vtedy som sa pýtal sám seba: Kde si? Nájdem ťa niekedy? Alebo nájdeš ty mňa? Čo teraz budem robiť? Bez teba... Rozhodol som sa, že to nikdy nevzdám. Prišiel som o krídla, o svoju smrteľnosť, ale o teba už prísť nemôžem. Večný život by bol aj tak prekliatím, ak by som mal žiť navždy bez teba. Krídla nepotrebujem. Nebudem potrebovať vrátiť sa do neba. Moje nebo je tam, kde si ty.