Najkratšie príbehy

Tisíci bozk

Ležali sme vedľa seba v mäkkej tráve, sledovali nebo a tešili sa z prítomnosti toho druhého, keď si prerušila ticho: 

,, Myslíš, že pôjdeme do neba?"

,, Nemyslím, ale viem, " neubránil som sa úsmevu, ,, že ty tam určite pôjdeš. Veď odtiaľ pochádzaš, Anjelik. Takže raz, keď ťa to tu so mnou prestane baviť, sa tam aj vrátiš."

Moja odpoveď ti zjavne nestačila, lebo ti to stále nedalo pokoj. 

,,Ale vážne... Myslíš?"

Odlepil som oči od oblaku, v ktorom som márne hľadal podobu s čímkoľvek materiálnym a otočil som sa nabok, aby som ti videl do tváre. Vyčítal som z nej, že tú otázku myslíš naozaj vážne. Rukou som si podoprel hlavu, usmial sa a povedal:

,,Ty určite."

,,Bez teba nie."

Tým si ma dojala. Úžasné ak ma vždy dostaneš. To ti musím vrátiť! A už aj viem ako!

,,Ale mne sa vôbec nechce ísť do neba." Povedal som naoko smutne, s pohľadom upretým do zeme. 

To v tebe prebudilo zvedavosť.

,, Prečo?" spýtala si sa. A presne na to som čakal.

,, Keď som s tebou, tak som v nebi." 

Viac slov nebolo treba. Ťahalo nás to k sebe stále bližšie, ako dva magnety, až sa naše pery stretli. Vtedy sme sa na chvíľu naozaj ocitli v nebi. 

Taký bol náš tisíci bozk.