Dračie Bojovníčky

23: Desať umení

Zobudím sa na tresknutie dverí. Cítim sa otupene a vyčerpane, no napriek tomu sa prudko posadím, aby som sa vedela pripraviť na hroziace nebezpečenstvo.

Na prahu dverí stojí Kate, na tvári má stále kamenný výraz. Uvedomím si, že som spala na zemi, postele som sa ani len nedotkla. Je totiž stále pekne upravená, presne ako keď som prišla.

,,To v Dunii spávate na zemi?" opýta sa Kate úsečne. Nijako na jej poznámku nezareagujem, len si zovriem členok, ktorý ma teraz bolí dvakrát viac ako včera.

Kate sa pozrie na moju nohu a potom sa kamsi vytratí. Vystrieda ju ryšavé dievča, z ktorej namiesto podráždenia vyžaruje pokoj.

,,Ahoj, ty si Jay-jay, však?" opýta sa jemným hlasom. Prikývnem, no radšej ostanem potichu. Kde je Theo? Sľúbil predsa, že za mnou príde hneď ako bude môcť.

,,Ja sa volám Ephira. Narodila som sa tu v Ginghariane. A spolu s Kate a Theom sa cvičíme na boj proti démonom." Je to akoby sme boli na skupinovej terapii a ona bola požiadaná, aby o sebe niečo povedala.

,,Som rada, že si sa rozhodla pridať sa k nám." Mám chuť odvrknúť, že som nemala na výber, no radšej si zahryznem do jazyka.

,,V skrini je nejaké nové oblečenie a tamto je kúpeľňa." Prstom ukáže na dvere, ktoré som si predtým nevšimla. Chcem jej povedať, že neviem stúpiť na nohu, no Ephira už vyrovnanou chôdzou vyjde von.

Ostanem teda sedieť na zemi a pošúcham si dlaňami tvár. Musím zistiť kde je Amy a ako je na tom Lathron. Určite je z otcovej smrti zničený, nechcem si ani predstavovať, aké to pre neho musí byť ťažké. Stratil otca a celé kráľovstvo v jeden deň, musí si to veľmi vyčítať. Amy takisto, najprv stratila svojho učiteľa, potom brata. Pri spomienke na Meldariona mi zovrie hruď a mám chuť znovu prepuknúť v plač.

Na zárubni dverí sa však ozve zaklopanie a ja podvihnem pohľad. Vo dverách stojí Theo, krásny ako obrázok. Mohla by som ho pozorovať hodiny. Jeho prítomnosť ma upokojí, ani neviem prečo.

,,Poď, vezmem ťa za liečiteľkou," ozve sa a jemne sa usmeje. Úsmev mu neopätujem, len jemne prikývnem a nechám sa ním dvihnúť. Jeho dotyk je ako vždy jemný a príjemný.

,,Ako sa cítiš? Nevyzeráš najlepšie," poznamená Theo a zovrie ma v náručí pevnejšie. Nemám ani chuť dať si vyliečiť ten členok, v jeho náručí je tak dobre. Jeho poznámka ma vôbec neurazí, je mi jasné, že musím vyzerať otrasne. Cítim ako veľmi sú moje oči opuchnuté.

,,Za posledný týždeň zažila priveľa doteraz nepredstaviteľných vecí." O svojom sklamaní, že sa nebudem môcť dostať domov radšej pomlčím.

,,Som rád, že si sa rozhodla ostať. Všetci ti pomôžeme ako najlepšie vieme." Neviem prečo, no trochu ma to poteší.

,,Ďakujem. A je mi ľúto, že ti neviem pomôcť poraziť Koljua. Ver mi, že si prajem jeho smrť rovnako ako všetci." Zatnem sánku, moje slová ma dosť desia.

,,Ublížil ti, však?" opýta sa Theo.

,,Zabil môjho priateľa. A takmer aj mňa." Theo vyjde z domu a vytasí kovové krídla.

,,To mi je ľúto. Ak budem môcť, pomstím tvojho priateľa," sľúbi a zoskočí z levitujúceho kameňa.

Žalúdok mi nadskočí a mám chuť zvýsknuť. Theo padá prudko nadol a ja pevne zovriem jeho krk. Vyzerá to tak, že chce padnúť rovno do azúrovej vody. Na poslednú chvíľu však roztiahne krídla a vyletí o kúsok nahor. Potom len plachtí vzduchom, kým ma nezloží na okraj žiarivej rieky.

Všetko v Ginghariane, vrátane jeho obyvateľov je buď temné, alebo svietiace. Chýbajú mi prirodzené farby prírody a hlavne slnečné svetlo, no nemám právo si sťažovať. Som nažive práve vďaka obyvateľom tohoto sveta.