Apač

Zistenie, že môjmu manželovi...

Zistenie, že môjmu manželovi slúžim iba ako módny reprezentatívny doplnok na stretnutia, ma veľmi zabolelo.
Neskôr však začal na stretnutia brávať miesto mňa svoje asistentky, a mne došlo, že má manžel odsúva.
Stále sme spolu trávili menej a menej času až nakoniec som v rezidencii na jazere ostala čoraz častejšie iba so služobníctvom.
Dovolenky a nákupy má omrzeli a kamošky už mali každá dieťa. Ta samota a pocit nevyužitia má ničil. Takže som sa rozhodla odštartovať svoju kariéru.
Milovala som umenie. Abstraktné umenie, krajinky, portréty... z mojich ciest po svete som si doniesla množstvo inšpirácii pre tvorenie na plátne.
Maľovala som tak usilovne, že som sa dopracovala k mojej prvej veľkej prehliadke diel. Bolo to veľkolepé.
Moje diela boli vystavené iba tri dni, keď sa predal aj posledný kúsok, posledná akstraktná maľba.
Nakoplo má to. Hnalo má to vpred.
Zrazu som nebola len krásna manželka Ericha Prestona. Bola som konečne konečne Katia Preston- úspešná maliarka.
O moje diela bol čoraz väčší záujem. Ponuky na diela sa začali hrnúť....no moja inšpirácia sa pomaly pomaly strácala.
Čoraz častejšie som trávila večer s pohárikom.
A ako som rýchlo slávou vyletela, tak rýchlo som zbĺkla ponorená v alkohole. Osamelosť som liečila alkoholom. Nudu alkoholom. Depresie alkoholom. Nepochopenie alkoholom.
Erich sa však začal o mňa strachovať, a mal pravdu. Svojim správaním som si vyšliapala chodniček na stretnutia s psychológom.
Erich sa postaral, aby som sa čo najskôr dala dokopy.
Po návrate z liečenia ma Erich zahŕňal láskou, porozumením, spoločnosťou a ja som sa opäť ocitla na vysokých opätkoch v úzkych kokteilových šatách. Make up, vižaz, vlasy, nechty... znovu som začala žiť. Večierky, stretnutia. Kopec ľudí baviacich sa na nechutne drahy účet. Opäť som dostala chuť do života.
A opäť som začala tvoriť. Maľovanie bol môj život.
Avšak, aj tato Erichová náklonnosť netrvalo príliš dlho. Znovu som sa ocitla mimo, mimo Erichovu pozornosť.
Raz poobede som sadla do svojho luxusného jaguara a vyrazila som za inšpiráciou. Nazvyme to inšpiráciou. Skutočnosť však bola taká, že som zas nevedela, čo zo sebou. Cítila som, ako mi pučia na hlave parohy.
Duchom nepritomná som sa ocitla v meste. Prešla som cez celé mestom na jeho druhú stranu, vyšla na diaľnicu a vlastne som ani nevedela kam chcem doraziť. Len som stláčala plynový pedál a stlacala. A išla a išla.
Míľniky sa míňali jeden po druhom obrovskou rýchlosťou. Odrazu sa mi zazdalo, že idem akosi dlho po diaľnici a tak som na nasledujúcom zjazde odbočila a zišla z diaľnice. Hľadala som niečo. Hocičo... len tak som sa flákala, až som sa dostala do malého mestečka, potom do malej dediny a z nej do ešte menšej, a z tej do ešte menšej dedinky. Išla som kúsok popri ceste a odbočila na križovatke užšou cestou a došla pod les. Stal tam na konci slepej uličky maličký domček, maličká chalúpka. Zarastená krovím.
Cesta bola úzka a ja som sa tam s mojim veľkým autom nevedela otočiť. Vystúpila som z auta. A nadýchla som sa. Tá vôňa! Vôňa čerstvého vzduchu, vôňa bylín, v diaľke bolo počuť žblnkať potôčik, bzukot včielok a spev vtáčikov.
Rozhliadla sa. Ovanul má voňavý svieži vánok. Podišla som bližšie k chalúpke a ako som kráčala jemne sa mi škintali nohy z vysokých opätkov.
V tom ako som stala pred autom podišla ku mne nejaká stará pani v krásnom dedinskom krojia, vyzvedala, čo hľadám. Vpodstate má ani nepustila ku slovu a nasmerovala má k majiteľovi domu, že je dom na predaj. Ani neviem ako a prečo ale rozhodla som sa domček kúpiť. Cena bola nižšia ako moje tri pary topánok.
Terén okolo môjho najnovšieho vystrelku bol hrozný. Skočila som do mesta, do prvého "mesta", alebo skôr väčšej obce s obchodmi, vstúpila do prvého obchodu s obuvou a kupila si športovú obuv. Pohodlnú.
Vrátila som sa k čarovnemu domčeku.
V hlave som mala kopec otázok. Načo som toto kupovala a čo s tým budem robiť. Bola to stará zchatrala opustená chalupka.
Vstupná brána bolo úplne zarastená a mala zlomené pánty a zámok, takže som si ani len s bránkou nevedela poradiť, nevedela otvoriť.
Čerstvý vidiecky vzduch mi natoľko opantal hlavu, že som teraz už bývalým majiteľom dom vyplatila bez absolutne žiadnej priehľadky.
V tom ako som sa snažila dostať na môj nový pozemok zastavil autom nejaký chlapík.

Bol vysoký, mal spotené tričko, ktoré mu lemovalo sexi svaly, mužnú hruď, mal husté čierne vlasy, bol zarastený, a mal na sebe oblečené pracovne oblečenie. Žiaden oblek.
Jeho dlane boli obrovské, konštrukcia jeho tela znázorňovala trojuholníkový tvar ramena verzus trup. Z výstihu bolo vidieť zarastenú hruď. Poriadny kus chlapa.
Ochotne mi otvoril bránu. Je zarážajúce, akí sú ľudia bývajúci ďaleko od veľkých miest, ústretoví.
Katy: "Ďakujem, zachránili ste má."
Chris: "Čo tu v takom zapadákove robí taká krásna dáma" vyzvedal.
Katy: "A vy ste?" Neodpovedala som.
Chris: "Prepáčte, Chris. Bývam tu vedľa." Predstavil sa.
Katy: "Teší má, som Katy. Katia Preston. Dnes som si to tu kupila..."
Chris: "Gratulujem, tak to ste moja suseda. Bývam tu vedľa."
Katy: "Počujte, nepoznáte niekoho, kto by mi to tu trošku pomohol opraviť. Dať doporiadku. Nevyznám sa tu. Nepoznáte nejakú firmu? Dobre zaplatím."

Ľudia na dedinách sú láskaví, ochotní. Žiadne rezervácie, termíny ani objednávky. Miestni obyvatelia, chlapi, remeselníci nabehli a práca išla od ruky.
Zrazu sa začal otvárať priestor, staré kríky vyrezali, postínali, stromy orezali... tu už prišiel traktor ponakladali odpad... pracovalo sa až do tmy.
Katy: " je tu poblizku nejaký motel?"
Chris sa začal smiať. Doslova má vysmial. Z jeho smiechu mi došlo, že motel nehrozí. Bola som unavená a domov som mala hodný kus cesty.
Chris: "možno to vyznie blbo, ale môžte prespať u mňa." Pohľad, ktorý som mu uštedrila asi pochopil, ale keďže tu iná možnosť nebola, prijala som vľúdnu pomoc môjho nového suseda.
Chris býval v krásnom malom zrubovom dome s krásnym dreveným schodiskom vyrobeným z polguľatin.
Praskajúcich oheň v kamennom kozube dodával čarovnú atmosféru.
Chris: " nie ste hladná? Môžem niečo rýchle uvariť?"
Katy: "nerobte si starosti, už aj tak vás dosť obťažujem. Prepáčte, som uťahaná."
Chris: " wc je tu, kúpeľňa hneď vedľa a tu je hosťovská. Urobím vam oheň, je tu trochu chladno"
Noci sú vraj ešte chladne. V živote som takto ťažko nepracovala. Osprchovala som sa a zaspala.