Dvere dokorán

Čo mám robiť?

Prvá výzva do Še(le)stu myšlenek od RaSoKim

So slzami v očiach sa prechádzala tmavým mestom. Nohy ju niesli samé, nerozmýšľala kam ide. Keď sa ocitla v malom parčíku, z posledných síl sa zvalila na prvú lavičku. Zachvela sa, keď do ticha noci zahúkala siréna. Už od malička jej tento nepríjemný zvuk trhal ušné bubienky. Prečo musia tie sanitky znieť tak desivo?

Zahľadela sa niekam do diaľky. V noci vyzerá park tak hrozivo, uvedomila si. Tmavé siluety stromov by jej za normálnych okolností naháňali strach, no v tej chvíli sa tam cítila vo väčšom bezpečí než kdekoľvek inde. Jej doteraz pokojný a bezproblémový život sa rúcal ako domček z kariet. Každou bunkou svojho mladého tela sa jej šírila panika, chladná a neúprosná, no svieži nočný vzduch ju upokojoval a tíšil jej rozbúrené emócie.

Rozplakala sa. Z očí jej tiekli slzy beznádeje a strachu. Čo len bude robiť? Celá ťarcha situácie na ňu doliehala ako ťažké bremeno a bránila jej voľne sa nadýchnuť. Doteraz sa bránila, nechcela si to priznať, stále tomu neprikladala potrebnú vážnosť. Jej mozog odmietal pripustiť prostý fakt a namiesto toho radšej popustila uzdu predstavivosti a vymýšľala si najrôznejšie scenáre, prečo jej už niekoľko týždňov meškala menštruácia, hoci ju mala pravidelnú ako hodinky.

No už to bolo nad slnko jasnejšie. Čierne na bielom. Bola tehotná. Už nemalo zmysel nič si navrávať. Vydesene rozmýšľala, čo bude robiť. Rodičia ju zabijú. Mala čerstvých osemnásť, celý život pred sebou. Len pred mesiacom nastúpila do maturitného ročníka a na pleciach niesla očakávania úspešných rodičov. „Zmaturuješ, pôjdeš na vysokú a staneš sa právničkou, ako my. Nech majú tvoje deti rovnako spokojný život a detstvo, ako si mala ty.“

Striaslo ju. Čiastočne od zimy, keďže sa v polovici októbra vybrala von len v tenkej bunde, no najmä od strachu, čo jej rodičia povedia na to, ako si krásne pokazila život. Pri pomyslení na to, že by ju nútili ísť na potrat, vydesene pokrútila hlavou. „Nie, to nikdy nedopustím,“ rozhodla sa a utrela si slzy z tváre.

Odrazu v tom mala, na počudovanie, úplne jasno. Síce je mladá, ale svoje dieťa si vziať nenechá. Ten malý zázrak, klíčiaci v nej, predsa nemôže za jej chyby. Nemôže za to, že nedala na dobré rady milujúcich rodičov. Inštinktívne si pohladila bruško. Vedela, že bolo  nemožné cítiť ho, jediné, čo mohla cítiť, bolo tých pár veterníkov, ktoré od nervov poobede zjedla, no napriek tomu vedela, že tam bolo. Jej dieťa. Priskoro na to, byť matkou, ale už sa stalo a musí znášať následky.

„Keby som poznala nejaké kúzlo, aby som dokázala vrátiť čas,“ vzdychla si. „Nebola by som taká nezodpovedná.“ Nešla by som na ten večierok, alebo aspoň poslúchla rodičov, že mám byť do polnoci doma.

Vo vrecku džínsov jej zazvonil mobil. Vyľakane sa strhla a pozrela na meno volajúceho. Mama. Určite si robí starosti, kde je tak dlho. Prekvapene zažmurkala pri pohľade na čas. Polnoc? Vôbec si neuvedomila, že bola preč tak dlho. A to vybehla z domu s tým, že ide za kamarátkou. A už bola preč asi šesť hodín, počas ktorých sa len bezcieľne túlala mestom v snahe prísť na iné myšlienky.

„Áno, mami?“ roztrasene prijala hovor. „Áno, som v poriadku, som na ceste domov...“

Položila a s hlbokým povzdychom vstala. Bol čas čeliť realite. Ona už bola so svojím osudom zmierená a vyrovnaná. Dieťa prijme a vychová. Bude mu najlepšou matkou ako bude môcť. Či už s pomocou a podporou rodičov, alebo bez nej.

Ostávalo len dúfať, že rodičia pochopia jej rozhodnutie. Ak by aj nie, ten uzlíček šťastia jej za to stojí.