Dvere dokorán

Romantika pri východe slnka

Štvrtá výzva u RaSoKim
Nezadané podmienky, voľná téma

Vonku svitalo, keď Petra namáhavo rozlepila oči. Mysľou ešte napoly pri odoznievajúcom sne chvíľu zmätene hladela na neveľkú miestnosť, ktorú sprvu nespoznávala. Poschodová posteľ, uterák prevesený cez stoličku, vôňa mora jej nakoniec rozostreli zmysly. To vedomie spôsobilo, že sa zrazu cítila čulá ako už dávno nie.

Pohľad na hodinky jej prezradil, že bolo krátko pred piatou. Okamžite sa rozhodla. Hoci netušila, kedy presne vychádzalo slnko, zatúžila si po rokoch pripomenúť tú neskutočnú atmosféru. Špecifickú vôňu mora za svitania, morskú hladinu ožiarenú vychádzajúcim slnkom. Vyliezla z postele a popamäti nahmatala svoje oblečenie. Rýchlo sa obliekla, umyla a potichu vyšla z karavanu.

Potichu vyšla z karavanu a vybrala sa smerom na pláž. Úzke uličky kempu, inokedy plné ľudí a života, zívali prázdnotou. Všade bolo ticho a na okolí nebolo živej duše. Iba štebot vtáčikov a sfarbujúce sa zore nasvedčovali tomu, že  už bolo ráno. Všetci ešte spia a ja už straším, usmiala sa nad iróniou, že ona, preslávený spachtoš, vstala tak skoro a dobrovoľne sa vybrala na prechádzku.

Na pláži zamierila priamo k brehu mora. Zhlboka sa nadýchla a vdychovala omamnú morskú vôňu. Vyzula si tenisky a len tak naboso sa prechádzala po mokrom piesku. More ticho šumelo, obmývalo jej nohy a opäť spomína na detstvo. Keď bola malá, s mamou chodievali na ranné prechádzky povinne, keďze s Lenkou bývali ako deti často choré a doktorka im odporúčala aspoň raz do roka more. A tak si niekoľkokrát počas dovolenky privstali a spolu s mamou inhalovali slaný morský vzduch. S pribúdajúcim vekom narastala nechuť k skorému budíčku a vstávať odmietla. Teraz si uvedomila si, ako veľmi jej to chýbalo.

Pohľad na more a vychádzajúce slnko fascinoval Petru zakaždým, a neprestal ani po rokoch. Bolo úžasné sledovať, ako slnko pomaličky vychádzalo sťaby z mora, to človeka neomrzí nikdy... „Škoda, že som si nezobrala foťák, mohla som mať ďalší východ slnka do zbierky,“ smutne si nahlas povzdychne. Na východy a západy slnka mala odjakżiva slabosť.

„Ahoj!“ ozvalo sa jej odrazu za chrbtom. Prvotnom zľaknutie vystriedalo prekvapenie, keď sa otočila.

„Ahoj, a ty tu čo tak skoro ráno?“ obrátila sa na muža stojaceho oproti nej a srdce jej splašene bilo. Aj napriek skorej hodine vyzeral úžasne. Aj v teplákoch a tričko vyzeral neodolateľne.

„Každé ráno si chodievam zabehať. Je to jedna z mála chvíľ, ktoré mám iba sám pre seba. No zvyčajne tu nieto živej duše. Rozmýšľam, či si sa mi náhodou neprisnila,“ vtipkoval Tomáš. „Ale vidím na tebe, že si dosť prekvapená, zrejme.si tu tiež nikoho nečakala.“

„No to teda nie,“ priznala s červeňou v tvári. „Keďže som včera zaspala hneď po večeri, zobudila som sa skoro a rozhodla som sa ísť na prechádzku. Nečakala som, že tu niekoho stretnem. O takomto čase väčšina ľudí ešte spí,“ zasmiala sa. „Ale rada ťa vidím.“

Cítila, ako sa jej začínajú podlamovať kolená. V tých krémových teplákoch a svetlomodrom tričku vyzeral Tomáš naozaj neodolateľne. Všetko dokresľoval jeho strapatý účes a žiarivý úsmev.

„Nezabehneš si so mnou?“ opýtal sa Tomáš náhle a s Petrou sa zatočil svet.

Čo teraz robiť? Nikdy nebola extra športový typ, telesnú výchovu vždy nejako pretrpela. Patrila k tým slabším, menej zdatným. Ale teraz, možno vplyvom Tomášovej prítomnosti, dostala chuť zabehať si. Ale s Tomášom? Čo ak sa strápni? A ako sa poznala, ona sa strápni určite. Po chvíli vnútorného boja ale napokon prikývla. „Dobre, prečo nie?“ Zrazu sa jej to zdalo ako dobrý nápad a v duchu poďakovala svojmu inštinktu, že si neobula sandále, ako pôvodne plánovala, ale botasky. Snáď to veľmi rýchlo neoľutuje.

Na svoje vlastné prekvapenie, nebolo to najhoršie. Spočiatku s Tomášom držala krok a bežalo sa jej popri ňom príjemne, ale nedokázala sa ubrániť myšlienke, že toto by mohlo byť celkom bizarné a bláznivé rande. Vzápätí sa však zahriakla. Ako by mohla ona premýšľať o rande s Tomášom? Veď ten mal na viac, a ako si stihla za pár dní pobytu na francúzskej riviére všimnúť, krútilo sa okolo neho dievčat viac než dosť, na čele s tou odpornou zmijou Zdenou.

O chvíľu mu ale prestala stačiť. Na pokraji svojich síl zastavila a v predklone sa snažila lapiť dych. Keď Tomáš zistil, že už hodnú chvíľu beží sám, vrátil sa za ňou.

„Si v pohode?“ opýtal ss, vidiac ju celú červenú a zadýchanú.

„Ale hej,“ namáhavo vydýchla. „Len...nevládzem. Nemám kondičku. Zdržujem ťa. Bež ďalej sám, ja sa vrátim do kempu.“

„Odprevadím ťa.“

„Netreba... Zabehaj si... Nechcem ťa obmedzovať.“

„To je v poriadku, nič netreba preháňať. Stačí mi aj prechádzka.“

„Tak dobre,“ kapituluje Petra nakoniec a pomaly sa vracajú do kempu.

„Pozývam ťa na raňajky,“ s kamennou tvárou zahlásil Tomáš, keď po krátkej prechádzke stáli pred sprievodcovským stanom.

Obaja sa úprimne a nahlas rozosmiali.

A/N:
Takto to dopadne, keď máš absťák a túžiš po mori. A vieš, že tak skoro sa tam zase nedostaneš 😢
Aneb malá ochutnávka z pripravovaného príbehu 😊