11. Chrám nesvätý

35 4 7
                                    

Až keď vystúpili na hranicu snehu, Maťo si dovolil spomaliť

Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.

Až keď vystúpili na hranicu snehu, Maťo si dovolil spomaliť. Dávno za sebou zanechali dažďový prales a ocitli sa vo výške dvetisíc metrov, kde im prach víril pod nohami a opieral sa do nich studený vietor. Slnko zakryli oceľovo šedé mraky, ktoré pretínali vrcholy hôr napoly a Maťo len dúfal, že ich nezastihne snehová búrka.

Boli na pochode od včerajšej noci bez prestávky, odkedy ich prevádzač vysadil asi dva kilometre od Tibetských hraníc. Nataša len poznamenala, či ho vôbec uvidia a do Číny nebudú musieť dôjsť po vlastných. No Maťo sa len zazubil a odvetil, že mu zaplatil príliš dobre, aby jeho chamtivosť nezvíťazila a nedošiel si po tu druhú polovicu peňazí.

Odvtedy boli na pochode celú noc i deň. Nemohli si dovoliť odpočívať, o to viac, keď mali na svoj plán iba obmedzený čas. Snáď i Nataša bola prvý raz vďačná za telo ghúla a absenciu únavy i bolesti. Štyri dni, ktoré im Sova dal, sa ukázali sotva dosť, aby dokázali prejsť Himaláje a vrátiť sa späť. Zatiaľ všetko vyzeralo sľubne, no Maťo nechcel plytvať ani kúsok z ich časovej rezervy.

To, čo hľadali, sa nachádzalo východne od pohoria Annapurna. Zaviesť ich tam mala mapa, ktorú im doktor dal, teda aspoň približnú polohu. Ako o tom Sova vedel, to Maťo netušil a ani zisťovať nechcel. Raz im to určite povie ale teraz rozhodne nič vedieť nechcel.

Bolo to prirodzené, pešiak vie len to, čo potrebuje a nemôže prezradiť nič viac. To Maťo chápal. Sám by si nepočínal inak. Ani keby nešlo o Reinera ale len o čínskych komunistov.

A hoci bolo krajne nepravdepodobné, že by tu mohli natrafiť na problémy, i tak sa vyhýbali civilizácií, ako sa len dalo. Za ten čas prešli iba cez dve dediny bez toho aby sa zastavili. Cestou stretli pár miestnych pastierov i turistov, no od tých im nehrozilo nič už od pohľadu. Pri sebe mali len osobné zbrane, zvyšok výzbroje niesol v batohu Maťo.

„Či vôbec stálo za to sem ten arzenál so sebou ťahať," utrúsil Maťo, keď kráčali po kamenistej cestičke.

„To je fakt," odvetila Nataša. „Čo by sa ti tu mohlo stať? Leda tak ťa môže kusnúť koza."

Šli cez úzky priesmyk, ponad ktorý sa črtali vrcholy Annapurny. Pred niekoľkými hodinami sa odchýlili od turistickej trasy a zamierili ku svojmu cieľu. Bolo vlastne fajn mať čo obdivovať, posledné dni strávili buď v cisterne alebo na korbe nákladiaku s plachtou, odkiaľ si mohli prezrieť ubiehajúcu krajinu a mestá iba letmo.

„Tak fajn," riekol napokon Maťo, „čas na pauzu. Beztak mám pocit, že blúdime už dobrú hodinu."

„No, keď myslíš," odvetila Nataša, no napriek tomu vďačne zhodila batoh z chrbta.

Usadili sa pod skalným svahom, odkiaľ sa matne črtali vrcholy osemtisícoviek. Nataša si pritiahla zimnú bundu a zvalila sa zem s rukami opretými o hlavu. Ten chlad jej pripomínal niečo, na čo si nedokázala spomenúť, ale ten ohavný pocit stále pretrvával, usadený v hlbinách jej nevedomia. Maťo si logol z čutory a vytiahol poskladanú mapu, pretože si nebol istý, či sa neodchýlili od smeru.

„Aj tak by som rada vedela, dokedy bude tento mier, ako to nazývajú, trvať," povedala, keď ubehlo pár minút ničnerobenia.

„No," povzdychol si Maťo, zabraný do mapy s poznámkami, „asi dokiaľ bude slúžiť svojmu účelu."

„Myslíš, dokiaľ bude slúžiť Reinerovi," kontrovala Nataša a obrátila k nemu hlavu. Nedívala sa však na Maťa, ale na opačnú stranu ako bolo pohorie. Mraky sa pohli a spod nich sa vynoril v diaľke obrys, ktorý nezapadal do krajiny pred nimi.

„To je tiež pravda." Maťo zložil mapu a oprel sa o skalu. „Pôjdeme ďalej. Skúsime obísť to údolie z opačnej strany, možno sme to len minuli."

Zdvihol zrak a videl, že Nataša stojí nad jeho hlavou.

„Nie, nebudeme musieť." Namierila prstom ponad svah. „Čum."

Maťo sa vyhrabal na nohy a napravil si čiapku. Pozrel sa smerom, ktorým ukazovala. A skutočne. Mali to pred nosom nejaký čas, ale počasie to pred nimi skrylo.

Spoza mrakov sa vynorila stavba, posadená na skalnej stene, starý chrám, o ktorom im povedal Sova.


Vietor sa do nich opieral plnou silou a skalná stena bola nepekne strmá. Sneženie naberalo na intenzite, skala bola mokrá a kĺzala im pod nohami.

Maťa síce vojenský výcvik u Iblisa dokázal pripraviť snáď ma všetko, horolezectvo do neho však nespadalo. Preklínal svojho niekdajšieho veliteľa i svoju objemnú korbu, keď sa mu pod nohou odlomila skala a s rachotom sa odkotúľala dole. Nataša na tom nebola o nič lepšie ani so svojou postavou a obratnosťou.

Kedysi sem určite viedla cesta, no teraz po nej už nebolo ani stopy. Možno ju časom zničil zosuv skál alebo ju niekto zahladil úmyselne. Maťo poňal podozrenie, že to bola tá druhá možnosť.

Skalná stena nebola úplne zvislá ale rozhodne sa po nej nedalo len tak vykráčať s rukami vo vreckách. Osamelá stavba tak stála na skalnom masíve ako domček na stračej nôžke.

„Prisahám, že až sa vrátime, nechám si u Sovu naordinovať perličkový kúpeľ! Na mesiac a s kompletným servisom!" snažila sa Nataša, štverajúca sa kúsok od neho, prekričať zavýjajúci vietor.

„To musíš stihnúť skôr, než mu rozkopem tu jeho doktorskými titulmi ovešanú riť za to, po akých dierach nás nechá sa vláčiť!" zaprisahával sa Maťo.

Posledné metre šmykľavých skál a kameňov ostrých ako britva zdolali so zaťatými zubami, za konštantného sakrakurvapičovania a preklínania všetkých panteónov, ktoré poznali.

Pred nimi sa spoza chumelenia vynorila stavba. Kedysi to býval budhistický chrám, teraz už sa ti dalo sotva rozoznať. Strecha v tvare naskladanej pagody bola z polovice zrútená, fasáda i trámy, ktoré zostali po vstupnej bráne, boli poškodené vetrom a prudkým slnkom.

Prešli zbytkami brány a vyšli po zničenom kamennom schodisku. Ako sa blížili k chrámu, došlo im, čo im tu nesedí. Bežné budhistické chrámy kláštory hýrili farbami ale tu nič také nebolo. Ten, kto to postavil, očividne poznal iba čiernu a kamenno šedú.

Maťo, šokovaný tým uvedomení sa rozhliadol po nádvorí a zrak mu padol ba podstavce pred sebou. Väčšina sôch už bola zničených alebo úplne chýbala, no jedna sa aspoň čiastočne zachovala.

Namiesto zlatého Budhu pred nimi sedel ohavný zjav z iného sveta, vytesaný do čierneho obsidiánu, nesvätá modla. Pretiahnutá lebka, široké nadočnicové oblúky a tesáky. Ten obaja dobre poznali. Bodaj by nie, keď ho mali na očiach takmer každý deň.

„To ma podrž. Nergal," zadelil Maťo s prekvapeným výrazom.

„Takého mám u Eveliny nad posteľou," povedala Nataša a pozrela sa zo sochy na Maťa. „Hádam, že vieš o tom viac ako ja."

„Len útržky, čo som tu a tam počul," pokrčil Maťo ramenami. „Taký patrón ghúlov, alebo stvoriteľ, vyber si čo chceš. Pred pár storočiami ho vraj ešte uctievali rôzne kulty ale dnes sa k nemu už nikto nemodlí."

„No, ghúlovia z našej doby majú iné starosti," pripustila Nataša a napravila si popruh na chrbte.

Masívne dvere z čierneho dreva, vedúce dovnútra ležali vyvalené pred vchodom. Ťažko povedať, či za to mohol vplyv počasia a času alebo vlamači. Tak, či onak, zanechali za sebou rozľahlú krajinu a sa vydali dovnútra. 

Necropolis |3|: Z krvi zrodená ✅Where stories live. Discover now